Fiodor Michajlovič Dostojevskij

1821-1881

Mal zriedkavý dar prenikať do duše blížnych, pohrúžených do hriechu a poníženia. A vyvádzal ich z temna úpadku ku Kristovmu svetlu. To, že bol citlivý na morálnu biedu a obdivoval tých, čo sa jej vedeli postaviť na odpor, si priniesol už z rodičovského domu. Jeho otec, primár vojenskej nemocnice v Moskve, bol depresívny alkoholik, ktorý vystrájal žiarlivostné scény svojej manželke, citlivej žene zaľúbenej do poézie a hudby. Túto rodinnú drámu malý Fiodor porovnával s osudmi biblických postáv - najmä Jóba - ktorých nezaslúžené utrpenie ho napĺňalo hrôzou a súcitom. Týmto pocitom zostal verný, aj keď sa zriekol služby diplomovaného vojenského inžiniera a začal sa venovať literatúre. Prvý román Biedni ľudia z roku 1845 sa stal literárnou senzáciou Petrohradu vďaka súcitnému opisu života ľudí odsunutých na okraj spoločnosti. V cárskom Rusku sa však aj najjemnejšia kritika spoločenských vzťahov považovala za útok na panujúci spoločenský poriadok. A Dostojevského, ktorý sa zúčastňoval na stretnutiach krúžka nezávislých inteligentov, tzv. petrašovcov, považovali za „zradcu štátu“ a odsúdili na trest smrti zastrelením. Tesne pred vykonaním rozsudku ho cár zmenil na štyri roky vyhnanstva. Takmer priamo z petrohradských salónov sa spisovateľ dostal v desaťlibrových putách do úbohého baraku v meste Omsk na ďalekej Sibíri. Vyhnanstvo ho však nezlomilo. Upevnilo v ňom presvedčenie, že nositeľom najvznešenejších hodnôt sú, prostí ľudia". A evanjeliá zostávajú najistejším sprievodcom morálnej obrody človeka. Hlásaniu tohto presvedčenia odvtedy zasvätil celé svoje spisovateľské úsilie. Nebola to ľahká práca, pretože spisovateľ, ktorý veľmi nízko hodnotil západnú spoločnosť, venujúcu sa len a len zarábaniu peňazí, sám podľahol jednej z jej nerestí - hazardu. V kasínach Baden-Badenu, Ženevy a ďalších miest prehrával posledné peniaze aj všetky čo len trochu cenné veci. V tomto pekle závislosti sa jeho dobrým duchom stala Anna Grigorievna Sitkinová, najprv stenografka a potom aj spisovateľova manželka, mladšia od neho o dvadsať päť rokov. Lenže ani ona nedokázala zlepšiť fatálnu materiálnu situáciu rodiny. Fiodor Michajlovič začal teda rozpredávať poslednú cennosť, ktorá mu zostala - vlastný talent. Písal ďalšie romány v neúprosne krátkych termínoch za honoráre dvakrát nižšie, než aké vydavatelia platili Levovi Tolstému alebo Ivanovi Turgenevovi. Navyše v ňom narastalo presvedčenie, že takto vzniknuté romány - Diablom posadnutí alebo Bratia Karamazovovci - sú neveľmi hodnotné knihy na jednu sezónu. Tomu však odporovala jeho rastúca sláva aj prestížna nominácia za člena Ruskej akadémie vied. Dostojevskij sa však už nedokázal z toho tešiť. Už roky ho trápila padúcnica a k tomu sa ešte pridružilo chrlenie krvi. 28. januára 1881 sa spisovateľ zobudil zavčas rána a povedal manželke: „Práve v tejto chvíli som si jasne uvedomil, že dnes zomriem." Toho dňa večer zomrel.