Pär Lagerkvist

 

Pánboh stále hľadel na Pära svojou zamračenou a nahnevanou tvárou. Tak ho predstavoval otec, náčelník stanice v malom meste Växjö, zaprisahaný protestant. Od hrôzy žiť pod prísnym okom Stvoriteľa sa chlapec usiloval uniknúť už v gymnáziu. Boh neexistuje a človek je iba jedno ohnivko evolúcie, vyhlasovali učitelia nadchnutí vtedy módnym darvinizmom. Chlapec im s radosťou uveril. Konečne mohol žiť naplno, bez ohľadu na karhajúcu ruku Najvyššieho. Problém bol však v tom, že darvinizmom sa nedalo vysvetliť veľa otázok zmysel života, utrpenie, osamelosť, ktoré pociťoval čoraz bolestnejšie. Nevysvetľovalo ich ani lavicové hnutie, ku ktorému sa pridal na štúdiách v Uppsale, ani moderné umenie, ktoré ho fascinovalo počas pobytu v Paríži. Do Švédska sa vrátil s presvedčením, že podstatou ľudského šťastia je pocit strachu a ohrozenia. Presne taký, aký mal v rodnom dome pod prísnym okom protestantského Boha. Lagerkvist ho vyzval na veľkú, zásadnú diskusiu o ľudskom osude. Boh ako partner nedopadol v tomto rozhovore najlepšie. Na otázku jedného z hrdinov zbierky poviedok Večný úsmev prečo stvoril človeka, nevedel Najvyšší vôbec odpovedať. Na svoje ospravedlnenie iba uisťoval, že pri diele stvorenia sa usiloval urobiť ho najlepšie, ako mohol. A keď sám Boh nevie dať zmysel svojmu stvoreniu, musí si túto úlohu vziať na svoje plecia človek. Lagerkvist sa k tejto úlohe prihlásil ako prvý. V spomienkovom románe Hosť' v skutočnosti predstavil výsledok práce vlastnej mladosti pri hľadaní zmyslu ľudskej existencie. Žiaľ, ten výsledok bol veľmi skromný. Zmysel života pripomína horizont - vzďaľuje sa každým krokom, ktorý urobíme smerom k nemu. Azda pred nami boli takí, ktorým tajomstvo bytia niekto odovzdal z prvej ruky? Lagerkvist našiel takého hrdinu v osobe Barabáša - zločinca, ktorého omilostili pre vrtochy jeruzalemskej spodiny. Namiesto neho sa rozhodol Pilát ukrižovať Ježiša Krista. Ale omilostený lotor z románu Barabáš a neskôr z filmu Richarda Fleischera, v ktorom tvár slávnej postave prepožičal Anthony Quinn, sa cíti iba pešiakom na šachovnici, kde svoju veľkú partiu rozohráva všemohúci Boh. Teda aj Barabáš, považovaný za veľdielo a čítaný na celom šírom svete, nepriblížil spisovateľa k rozlúšteniu záhady bytia. Keď v roku 1951 Lagerkvistovi udelili Nobelovu cenu, v posudku bolo napísané, že ju získava za „umeleckú silu a nezávislosť mienky autora, čo sa vo svojom diele pokúšal nájsť odpoveď na večné otázky, ktoré stoja pred ľudstvom". Práveže pokúšal. Azda je to všetko, čoho je schopná literatúra?