Kláštor v Cluny

 

Kláštor Cluny, založený v roku 910 vojvodom Viliamom I. Akvitánskym, je benediktínsky kláštor nachádzajúci sa v mestečku Cluny v Burgundsku, vo Francúzsku. Tento kláštor sa rýchlo stal jedným z najvýznamnejších náboženských a kultúrnych centier stredovekej Európy. Cluny bolo známe svojou prísnou asketickou disciplínou a veľkolepými liturgickými obradmi. Kláštor mal veľký vplyv na reformu cirkvi, známu ako clunyjská reforma, ktorá sa zameriavala na obnovu mníšskeho života a nezávislosť cirkvi od svetskej moci. V 11. a 12. storočí bol kláštor Cluny jedným z najvplyvnejších cirkevných inštitúcií v západnej Európe, s viac ako 1 450 dcérskymi kláštormi a viac ako 10 000 mníchmi. Jeho románska bazilika svätého Petra a Pavla bola jedným z najväčších kresťanských kostolov svojej doby. Kláštor Cluny, však dnes už nefunguje ako aktívny kláštor. Počas Francúzskej revolúcie bol kláštor značne poškodený a mnoho jeho budov bolo zničených alebo predaných. Dnes sú z neho len ruiny, ktoré sú však významným historickým a turistickým miestom. Kláštor Cluny je známy svojou bohatou históriou a vplyvom na stredovekú Európu, a preto je stále predmetom záujmu historikov a návštevníkov. Kláštor Cluny mal niekoľko významných mníchov, ktorí zanechali hlboký vplyv na jeho históriu a na západné mníšstvo: Berno z Cluny bol prvý opát kláštora Cluny, ktorý bol vymenovaný v roku 910. Berno bol známy svojou prísnou disciplínou a reformami, ktoré položili základy pre budúci rozvoj kláštora. Odo z Cluny bol druhý opát kláštora Cluny, ktorý viedol kláštor od roku 927 do roku 942. Odo bol významným reformátorom a podporovateľom liturgických a duchovných praktík. Majolus z Cluny: Štvrtý opát kláštora Cluny, ktorý viedol kláštor od roku 954 do roku 994. Majolus bol známy svojou múdrosťou a diplomatickými schopnosťami, ktoré pomohli rozšíriť vplyv Cluny. Odilo z Cluny: Piaty opát kláštora Cluny, ktorý viedol kláštor od roku 994 do roku 1049. Odilo bol známy svojou jemnosťou a reformami, ktoré zahrňovali zavedenie sviatku Všetkých duší. Hugo z Cluny: Šiesty opát kláštora Cluny, ktorý viedol kláštor od roku 1049 do roku 1109. Hugo bol jedným z najvýznamnejších opátov Cluny a jeho vedenie prispelo k vrcholu moci a vplyvu kláštora. Tieto osobnosti zanechali hlboký vplyv na kláštor Cluny a na západné mníšstvo ako celok.

Georg Ratzinger

 

Narodil sa v Pleiskirchene v Bavorsku 15. januára 1924 a už v mladom veku prejavil svoj hudobný talent. V roku 1935 vstúpil do malého seminára v Traunsteine, kde dostal profesionálne hudobné vzdelanie. Počas druhej svetovej vojny bol povolaný do Wehrmachtu a po vojne sa vrátil k štúdiu teológie a hudby. Georg a jeho brat Joseph boli vysvätení za kňazov v roku 1951. Georg Ratzinger sa stal hudobným riaditeľom v Regensburgu v roku 1964 a pod jeho vedením sa zbor stal medzinárodne uznávaným. Georg Ratzinger pôsobil ako kňaz v rôznych funkciách pre arcidiecézu Mníchov a Freising. Po vysvätení za kňaza v roku 1951 slúžil v rôznych kňazských funkciách a zároveň študoval cirkevnú hudbu v Mníchove. V roku 1957 sa stal vedúcim zboru vo svojej domovskej farnosti v Traunsteine. V roku 1964 bol vymenovaný za hudobného riaditeľa (Domkapellmeister) v katedrále svätého Petra v Regensburgu, kde pôsobil ako sbormajster katedrálneho zboru Regensburger Domspatzen. Georg Ratzinger starší brat Benedikta XVI. zomrel 1. júla 2020.

Urban II.

 

Pápež Urban II., vlastným menom Odo (Eudes) de Châtillon, sa narodil okolo roku 1042 v Châtillon-sur-Marne vo Francúzsku. Bol zvolený za pápeža 12. marca 1088 a slúžil až do svojej smrti 29. júla 1099. Urban II. je najznámejší tým, že vyhlásil prvú križiacku výpravu na koncile v Clermont-Ferrand 27. novembra 1095. Jeho plamenný prejav o okupácii Svätej zeme Turkami inšpiroval tisíce ľudí, aby sa pripojili k výprave. Predtým, než sa stal pápežom, bol mníchom v kláštore v Cluny a neskôr biskupom v Ostii. Urban II. bol tiež známy svojou podporou celibátu duchovenstva a bojom proti simónii (predaj cirkevných úradov). Podporoval kresťanov v boji o oslobodenie Španielska od Maurov a pevne sa zasadzoval za reformy v cirkvi. Pápež Urban II., predtým známy ako Odo de Châtillon, bol veľmi oddaný a reformne orientovaný kňaz. Pred svojím zvolením za pápeža bol mníchom v kláštore v Cluny, kde sa venoval prísnemu mníšskemu životu a reformám. Ako biskup v Ostii a neskôr ako pápež sa zasadzoval za celibát duchovenstva a bojoval proti simónii, čo je predaj cirkevných úradov. Urban II. bol známy svojou horlivosťou pre cirkevné reformy a podporou kresťanských misií. Jeho výzva na prvú križiacku výpravu bola motivovaná túžbou oslobodiť Svätú zem a posilniť kresťanskú jednotu. Bol to kňaz, ktorý sa snažil o duchovnú obnovu cirkvi a posilnenie jej morálnych základov.

Korozain a Betsaida

Korozain (tiež známy ako Chorazin) a Betsaida sú historické mestá spomínané v Biblii, konkrétne v Novom zákone.

Korozain

Nachádza sa na Korozainskej plošine v Hornej Galilei, severne od Galilejského mora. Mesto bolo významné počas rímskeho a byzantského obdobia a bolo známe svojou produkciou olivového oleja a vína. Ježiš ho spomína v súvislosti s výčitkami, pretože obyvatelia mesta sa neobrátili napriek zázrakom, ktoré tam vykonal.

Betsaida

Nachádza sa blízko Kafarnauma a je známa ako rodisko apoštolov Petra, Andreja a Filipa. V Evanjeliu podľa Marka sa spomína, že Ježiš uzdravil slepého muža práve v blízkosti Betsaidy. Rovnako ako Korozain, aj Betsaida bola spomínaná v súvislosti s výčitkami Ježiša, pretože obyvatelia mesta sa neobrátili napriek zázrakom.

Mons. Rudolf Formánek

 Rudolf Formánek sa narodil v obci Veselé okres Piešťany. Teologické štúdia absolvoval v Nitre kde ho 2. júla 1915 nitriansky biskup Viliam Batthyány vysvätil za kňaza. Od roku 1915 bol kaplánom v Ilave a od roku 1918 v Nitre. Roku 1921 sa stal špirituálom Malého seminára. Zároveň bol i katechétom na nitrianskej meštianskej škole a väzenským duchovným. Roku 1925 sa stal špirituálom Veľkého seminára, riaditeľom biskupského internátu a katechétom na dievčenskej meštianke. Od roku 1928 je menovaný za pápežského komorníka. V roku 1930 začal prednášať filozofiu na Vysokej škole teologickej v Nitre a roku 1934 sa stal vicerektorom Veľkého seminára. V roku 1937 ho biskup Karol Kmeťko menoval za sídelného kanoníka. V rokoch 1940 - 1950 bol rektorom Veľkého seminára. Od roku 1943 je pápežským prelátom. Bol poverený vedením viacerých laických združení ako Zasvätenie rodín Najsvätejšiemu Srdcu, Spolok katolíckych mužov. Bol autorom článkov v časopise Pútnik cyrilometodejský: Za katolícke zámorské misie, O katolícky zámorských misiách, O katolíckej misijnej spolupráci, Za katolícke zámorské misie r. 1948, Naše rehole za misie, Pamätajme na katolícke zámorské misie, Za katolícke zámorské misie, Za katolícke zámorské misie, Za katolícke zámorské misie, Ďalší misionári zo Slovenska do misijných území. V časopise Smer vyšiel jeho článok Literatúra a v časopise Hlasy z domova s Radosťou vítame.  

   

Demeter Ďurčanský

 Demeter Ďurčanský sa narodil 25. októbra 1855 v Žiline. V nitrianskom seminári vyštudoval filozofiu a teológiu. Ordinovaný bol 2. augusta 1879 v Nitre. Kaplánom bol Kolárovciach a Bytči. V rokoch 1887 -  1910 bol farárom v Zákopčí na Kysuciach. V roku 1908 sa stal titulárnym prepoštom sv. Margity v Dömöši a roku 1910 sídelným kanoníkom. V rokoch 1918 - 1921 bol rektorom Veľkého seminára. Vznik  Československej republiky veľmi rád privítal. Po vzniku republiky bol predsedom Slovenskej národnej rady v Nitre. Roku 1921 sa stal veľprepoštom a tiež prvým generálnym vikárom Karola Kmeťku. Zomrel 3. marca 1922 vo veku 67 rokov na následky ožiarenia röntgenom.

 

Pavol Dermíšek

 Pavol Dermíšek sa narodil 11. marca 1839 v Skalitom. Obec Skalité leží v severozápadnej časti Slovenska v okrese Čadca na hraniciach s Poľskom. Pavol po gymnaziálnych štúdiách v Trnave a teologických v Nitre bol vysvätený za kňaza 7. augusta 1865. Jeho prvým kaplánskym pôsobiskom bola Nesluša kde pôsobil dva roky. V rokoch 1867 - 1879 bol kaplánom v Púchove. V tomto meste od roku 1879 je menovaný za farára. V roku ho nitriansky biskup Karol Kmeťko menoval za čestného kanoníka. Pavol Dermíšek zomrel v Púchove 14. októbra 1931 vo veku 92 rokov.

Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať

 

Evanjelium podľa Lukáša   Lk 12, 39-48

Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Uvážte predsa: Keby hospodár vedel, v ktorú hodinu príde zlodej, nedovolil by mu vniknúť do svojho domu. Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.“ Peter mu povedal: „Pane, toto podobenstvo hovoríš iba nám, alebo všetkým? “Pán povedal: „Kto je teda verný a múdry správca, ktorého pán ustanoví nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával určený pokrm? Blahoslavený sluha, ktorého pán pri svojom príchode nájde tak robiť. Veru, hovorím vám: Ustanoví ho nad všetkým, čo má. Ale keby si ten sluha v srdci povedal: ‚Môj pán voľajako nejde,‘ a začal by biť sluhov a slúžky, jesť, piť a opíjať sa, pán toho sluhu príde v deň, keď to najmenej čaká, a v hodinu, o ktorej nevie, oddelí ho a dá mu podiel medzi nevernými. Toho sluhu, ktorý poznal vôľu svojho pána, no nepripravil sa a nesplnil jeho vôľu, veľmi zbijú. Toho, ktorý ju nepoznal a urobil niečo, za čo si zaslúži bitku, menej zbijú. Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať.“

a) Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať

Táto veta pochádza z Evanjelia podľa Lukáša 12,48. Ježiš tu hovorí o zodpovednosti, ktorá prichádza s veľkými darmi a schopnosťami. Tí, ktorí dostali viac, sú povolaní k väčšej zodpovednosti a očakáva sa od nich, že budú konať podľa toho, čo im bolo zverené. Tento princíp sa často používa na zdôraznenie dôležitosti využívania svojich darov a talentov na dobré účely a na službu druhým. Je to výzva k vernosti a zodpovednosti vo všetkom, čo nám bolo dané.

b) Kto je teda verný a múdry správca, ktorého pán ustanoví nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával určený pokrm

Táto otázka pochádza z Biblie, konkrétne z Evanjelia podľa Lukáša 12,42. Je to podobenstvo, ktoré Ježiš rozpráva svojim učeníkom, aby ich povzbudil k vernosti a múdrosti v ich službe. Hovorí o vernom a múdrom správcovi, ktorého pán ustanoví nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával určený pokrm. Tento správca je obrazom verného služobníka, ktorý plní svoje povinnosti zodpovedne a s láskou.

c) Načo slúžia podobenstvá

Podobenstvá sú príbehy, ktoré Ježiš používal na vysvetlenie duchovných pravd a princípov. Napríklad, podobenstvo o rozsievačovi, ktoré nájdeme v Evanjeliu podľa Matúša 13. kapitole, hovorí o rôznych typoch pôdy, na ktoré padá semeno. Každý typ pôdy predstavuje rôzne reakcie ľudí na Božie slovo. Význam tohto podobenstva je v tom, že Božie slovo je ako semeno, ktoré má obrovský potenciál. Avšak, jeho rast a úroda závisia od toho, ako je prijaté a v akom prostredí sa nachádza.

Žalm 90

 Ž 90, 3-4, 5-6. 12-13. 14+17

„Hned zrána nás naplň svojou milosťou a budeme jasat a radovať sa po všetky dni života." Koľkokrát sme už túžili po požehnaní, ktoré zmení naše životy. S každým požehnaním, ktoré Boh prináša do nášho života prichádza milosť, ale aj zodpovednosť. Aj v túto chvíľu sa môžem rozhodnúť, či chcem vykročiť do nového dňa sám, alebo prijmem a odpoviem na Božiu milosť: „Ďakujem Ti za tvoj dar, zverujem sa Tvojej láske.“ Voľba je na každom z nás. Pane, zverujem sa Tvojej láske. Zverujem Ti aj všetkých, ktorých dnes stretnem, ktorých mi pošleš do cesty. AL.: dovol', aby v tebe horel môj oheň. Neobmedzuj ho, neboj sa, nerozptyl'uj sa. Rozšír si srdce a ja spôsobím, že bude horieť ako horiaci ker, a nezhorí. Láska je tvorivá. Túžim zapal'ovat tvorit, dávať život, obohacovat'. Chcem, aby mộj oheň horel v srdciach mojich detí. Túžim po tom a ponáhl'am sa, aby som zapálil vel'ký požiar lásky. Otvor si srdce a vyjdi mi v ústrety. Volám tvoje srdce a túžim po ňom, lebo ti chcem dať seba.

Svätý Václav

 Dnes cirkev upriamuje naše oči na sv. Václava. Jeho slovanské meno odvodené zo staročeského mena Veceslav alebo Věnceslav znamená „viacej slávny“ (preslávny). Toto české knieža pochádza z tretej krestanskej generácie dynastie Přemyslovcov. Podľa starej tradície sa narodil na Stochově u Libušína pravdepodobne v roku 907, za vlády kniežata Spytihneva, ktorý bol bratom jeho otca. Václav bol najstarším synom kniežata Vratislava l. a jeho manželky Drahomíry pochádzajúcej z kmeňa pobaltských Slovanov - Stodoranoy (Havolanov), ktorí vtedy sídlili na území dnešného Braniborska. Václav mal ešte dvoch bratov (Boleslava a Spytihneva, ktorý zomrel mladý) a štyri sestry, z ktorých po mene poznáme len Přibyslavu. Vychovávaný bol v krestanskom prostredí pod dohladom svojej babičky sv. Ludmily, prvej českej historickej a krestanskej kňažnej a prvej svätice českých dejín. Najprv sa vzdelával v slovanskom písme a neskoršie ho poslali na latinskú školu v Budči, kde pôsobil ako učiteľ aj kňaz zvaný Učen a kde sa naučil aj po grécky. Svojou vzdelanostou a zbožnostou prevyšoval svoje okolie natolko, že jeho súčasníci hovorili: „čo si počneme s ním; ten, ktorý má byť kniežatom je skazený od kňazov a je ako mnich.“ Jeho zbožnosť bola naozaj veká. Je o ňom známe, že vlastnými rukami dopestoval a pripravoval obetné dary ku sv. onmši. V r. 924, ked' dosiahol plnoletosť, ujal sa Václav vlády. Svoju matku Drahomíru, ktorá mala účasť na vražde jeho babičky sv. Ludmily, vykázal preč z hradu a rozkázal preniesť ostatky sv. Ludmily z Tetína do Prahy do dokončeného chrámu sv. Juraja. Napriek svojim asketickým sklonom, mladosti a zložitosti pomerov, sa prejavil ako schopný panovník. Išlo mu o ďalšiu evanjelizáciu Čiech. Správne rozpoznal budúci vývoj Európy, avšak nebol pochopený svojím okolím. Jeho krestanský spôsob vlády a spravodlivá prisnosť k neukáznenej, väčšinou ešte pohanskej šlachte, i to, že prijal vazalskú závislosť na Henrichovi I., vyvolali opozíciu na čele s jeho mladším bratom Boleslavom, na ktorého popud bol 28.IX.929 (nebo 935) v Starej Boleslavi zavraždený. Prvá staroslovienská legenda nám takto približuje jeho smrt: „Ked zomrel jeho otec Vratislav, ustanovili Česi za knieža Václava. Z Božej milosti bol dokonalý vo viere. Dobre robil všekým chudobným: nahých odieval, hladných kŕmil, pocestných prijímal podľa slov evanjelia, nezniesol, aby niekto krivdil vdovám, mal rád všetkých ľudí, chudobných i bohatých, posluhoval božím služobníkom, vyzdobil mnoho kostolov. No českí muži spyšneli a nahovorili jeho mladšiemu bratovi Boleslavovi: „Brat Václav ta chce zabitť. Spolčil sa s matkou a so svojimi mužmi.“ Ked' sa niekde slávil sviatok posviacky chrámu, Václav tam nikdy nechýbal. Tak vošiel v nedeľu na sviatok Kozmu a Damiána do mesta Boleslavi. Po svätej omši sa chcel vrátiť do Prahy. Ale Boleslav ho zadržal s podlým zámerom: „Prečo odchádzaš, brat mộj?" Práve zazvonili na ranné oficium. en čo Václav začul hlas zvona, povedal: „Chvála Ti, Pane, že si mi dal dožiť sa tohto rána.“ I vstal a šiel na ranné oficium. Hned' v bráne ho dobehol Boleslav. Václav sa naňho pozrel a povedal: „,Brat mój, včera si nám dobre poslúžil.“ Ale k Boleslavovým ušiam sa naklonil diabol a prevrátil mu srdce. Vytasil meč a odpovedal mu: ,Teraz ti chcem ešte lepšie poslúžiť.“ Ako to povedal, udrel ho mečom po hlave.

Svätý Róbert Belarmín

Svätý Róbert sa narodil roku 1542 v meste Mentepulciano v Toskánsku. V Ríme vstúpil do Spoločnosti Ježišovej, a ked ho vysvätili za kriaza, viedol slávne dišputy na obranu katolickej viery a na Rímskom kolégiu prednášal teológiu. Napisal Maly katechizmus, ktorý bol preložený do 56 jazykov. Roku 1599 sa stal kardinálom a roku 1602 arcibiskupom v Capue. Na rímskych kongregáciách pomáhal riešiť vela otázok, ktoré prinášala doba. Veľkú starostlivosť venoval duchovnému životu. Z jeho viacerých kníh sú najznámejšie: De gemitu columbae a De arte bene moriendi. Zomrel 17. 9. 1621. Za blahoslaveného ho vyhlásil roku 1923 pápež Pius XI. a za svätého ten istý pápež roku 1930. O rok neskôr bol vyhlásený za učiteľa Cirkvi. Jeho pozostatky sú teraz v chráme svätého Ignáca v Ríme.

Svätý Kornélius a Cyprián

Kornela vysvätili za biskupa rímskej cirkvi roku 251. Bojoval proti schizmatikom novaciánom (Novacián, rigorózny kňaz, ktorý odmietal prijat odpadlíkov aj po pokání do Cirkvi). Podporoval ho Cyprián, čo upevnilo jeho autoritu. Ked cisár Gallus začal nové prenasledovanie krestanov, pápeža uväznili a odvliekli do Civitavecchie, kde 14. 9. 253 zomrel. Jeho telo preniesli do Ríma a pochovali na Kalixtovom cintoríne. Cyprián sa narodil v Kartágu okolo roku 210 v pohanskej rodine. Prijal vieru, stal sa kňazom a roku 249 ho vysvätili za biskupa mesta. V búrlivých časoch vynikajúco riadil Cirkev. Za Valeriánovho prenasledovania musel íst najprv do vyhnanstva a po návrate zomrel 14.9. 258 ako mučeník. Jeho pozostatky sú dnes v Lyone av opátstve Compiegne. Sv. Cyprián bol aj teologickým spisovatelom. Ešte dnes je známe jeho dielo De unitate Ecclesiae.

Svätá Hildegarda z Bingenau

Narodila sa roku 1098 v Bockelheimne v Nemecku a roku 1115 zložila reholné sľuby v benediktínskom opátstve Disibodenberg. Okolo roku 1150 založila v Rupertsbergu pri Bingene kláštor, v ktorom sa stala opátkou. Bola odborníčkou v prírodných vedách a v hudobnom umení. V mnohých spisoch objasňovala kňazom i Iudu Božie zjavenie, ktoré spoznávala mystickou kontempláciou. Dokonca aj kniežatá a pápeži sa k nej obracali so žiadostou o radu. Poznačená chorobou zomrela roku 1179.

Panna Mária Kráľovná

 Sviatok Panny Márie Kráľovnej zaviedol pápež Pius XIl. na záver mariánskeho roka, 100 rokov od vyhlásenia dogmy o Nepoškvrnenom počatí, a to na deň 31. mája. Obnovený liturgický kalendár ho dáva na 22. augusta (Ôsmy deň po Nanebovzati), čím sa zvýrazní, že Nanebovzatá je kráľovnou neba i zeme pre svoje Božie materstvo a pre spolupôsobenie na vykúpení.

Svätý Bernard

 Sv. Bernard sa narodil roku 1090 neďaleko Dijonu vo Francúzku. V roku 1111 vstúpil do rehole cistercitov. Čoskoro ho zvolili za opáta kláštora v Clairvaux. Bol významným kazateľom a mystikom. Zaoberal sa veľkými problémami Cirkvi vtedajších čias. Bol radcom pápežov, prelátov, kniežat. V čase pápežskej schizmy (1130 - 1139) precestoval veľkú časť Európy, aby získal podporu pre legitímneho pápeža Inocenta II. Pre svojho žiaka, ktorý sa stal pápežom ako Eugen IIl, napísal päťdielny spis De Consideratione libri quinque ad Eugenium III. Zomrel 20. 8. 1153 v Clairvaux. Tento „muž storočia' a ,Doctor mellifluus" (medom oplývajúci učitel) bol svätorečený roku 1174. Roku 1830 bol vyhlásený za učiteľa Cirkvi.

Svätý Vavrinec diakon

 

Predpokladáme, že Vavrinec sa zrejme narodil koncom roku 225 v Španielsku. V dnešnej Zaragoze sa stretol s budúcim pápežom Sixtom II. Obaja vraj spolu odišli zo Španielska do Ríma. Sixtus sa v roku 257 stal pápežom a mladého Vavrinca vysvätil za diakona. Stal sa tak jedným zo siedmich diakonov, ktorí slúžili v katedrálnom kostole. Hovorilo sa mu rímsky diakon, pretože na starosti mal materiálne statky Cirkvi a distribúciu milodarov chudobným. V tom čase to bola veľmi dôležitá pozícia a pápež tak Vavrincovi vyjadril absolútnu dôveru. Dlho však netrvalo a ich puto rozdelil cisár Valerián. Začiatkom augusta v roku 258 vydal totiž edikt, ktorým prikázal usmrtiť všetkých kňazov, diakonov i biskupov. Prvého chytili pápeža. Vtedajšiu hlavu Cirkvi Sixta II. zajali 6. augusta 258 pri slávení liturgie a hneď ho aj popravili. Pápežova smrť predbehla tú Vavrincovu o pár dní. Vavrinec bol známy tým, že rozdával milodary chudobným, preto sa rímsky prefekt domnieval, že Cirkev musí byť bohatá a žiadal od Vavrinca cirkevné majetky. „Povedali mi, že vaši kňazi majú zlato, že svätá krv je prijímaná v strieborných pohároch, že pri večerných bohoslužbách máte zlaté svietniky. Vaša doktrína hovorí, že musíte cisárovi dať, čo je jeho. Prineste tieto poklady - cisár ich potrebuje na udržanie svojich síl. Dajte mi preto peniaze a buďte bohatí na slová,“ odkázal diakonovi. Vavrinec odpovedal prefektovi, že Cirkev má skutočne veľké bohatstvo. A vyžiadal si pár dní, aby mohol všetok majetok zhromaždiť. Keď sa o niekoľko dní stretol s prefektom, ukázal mu poklady Cirkvi: zástupy slepých, chromých, mrzákov, malomocných i sirôt. „Toto je skutočné bohatstvo Cirkvi,“ povedal Vavrinec prefektovi. Prefekta to, samozrejme, nahnevalo a Vavrinec si týmto aktom podpísal rozsudok smrti. Pre nebo sa narodil 10. augusta 258, teda len štyri dni po smrti pápeža Sixta II. Prefekt dal pripraviť rošt a žeravé uhlie, na ktoré položili zviazaného Vavrinca. Hoci pri mučení dlho trpel, legenda hovorí o jeho veselej poznámke: „Na tejto strane som už upečený, otočte ma!“ Vďaka tomu sa stal patrónom kuchárov. Okrem toho ho uctievajú aj ako ochrancu chudobných. Napokon však zrejme zomrel sťatím. Jeho mučeníctvo zanechalo veľký dojem nielen medzi kresťanmi. Obrátil aj mnoho pohanom a úcta k nemu sa rýchlo šírila. V Ríme je po svätom Petrovi a Pavlovi považovaný za tretieho patróna mesta. Chrám svätého Vavrinca, ktorý vznikol nad jeho hrobom, sa stal jedným zo siedmich hlavných rímskych kostolov a je tiež obľúbeným pútnickým miestom. V Bazilike sv. Vavrinca sa nachádza i rošt, ktorý bol podľa legendy použitý pri mučení svätca. V liturgickom kalendári slávime spomienku sv. Vavrinca v deň jeho smrti, čiže 10. augusta. Utiekajú sa k nemu komici, kuchári, chudobní, ale tiež knihovníci a archivári. 

Edit Steinova, Terézia Benedikta z kríža

 

Edita Steinová sa narodila 12. októbra 1891 v poľskom meste Wroclaw vo veľkej a nábožnej židovskej rodine ako najmladšia zo súrodencov. Bola výnimočnou študentkou. Najviac sa zaujímala o filozofiu a fenomenológiu. Fenomenológia je opisné skúmanie súborov javov; veda o fenoménoch alebo o javoch. Fenomenológia pôvodne znamenala učenie o javoch, ktoré sa vymedzujú vzhľadom na prosté zdanie, aj vzhľadom na podstatu vecí. Úlohou fenomenológie je skúmať štruktúry životného sveta a zákony, ktoré ich ovládajú. Dosiahla doktorát. Časom sa začala zaujímať o katolícku vieru, najmä po preštudovaní diela sv. Terézie Avilskej. V roku 1922 bola pokrstená v katedrále v Kolíne v Nemecku. O jedenásť rokov neskôr vstúpila do karmelitánskeho kláštora v Kolíne. Prijala meno Terézia Benedikta z Kríža. Slávnostné sľuby zložila v roku 1938. Neskôr do kláštora vstúpila aj jej rodná sestra Róza. Kvôli politickým pomerom vo vtedajšom Nemecku ju poslali do Holandska, do kláštora v Echte. Keď nacisti obsadili Holandsko, Teréziu zatkli a spolu s jej sestrou Rózou ich deportovali do koncentračného tábora v Osvienčime. Naskytla sa im možnosť ujsť, no neurobili tak. 9. augusta roku 1942 tam Terézia zomrela v plynovej komore. Mala vtedy 51 rokov. V roku 1987 ju pápež Ján Pavol II. v kolínskej katedrále blahorečil. Svätorečená bola 11. októbra 1998. Za patrónku Európy bola vyhlásená 1. októbra 1999 spolu so sv. Brigitou Švédskou a Katarínou Sienskou. V rokoch 1930-1945, keď ľudia a predovšetkým židia veľmi trpeli, Edita Steinová – Terézia Benedikta viedla odovzdaný život modlitby, pôstu, pokánia. Napriek tomu, že jej život vyhasol kvôli diabolskému plánu genocídy, pamiatka jej života žiari o to intenzívnejšie aj v dnešnej dobe.

Pelagianizmus

 

Je bludná náuka pomenovaná podľa Pelágia (360 - 420), ktorý odmietal učenie o dedičnom hriechu a takisto neprijímal, že utrpenie a smrť sú následkom dedičného hriechu. Pelágius pokladal slobodu človeka za samostatnú autonómiu, ktorá je schopná bez Božej pomoci, sama zo seba, dodržiavať Božie zákony. Podla názoru Pelágia človek je schopný urobiť prvý a základný krok smerom k spáse vďaka vlastnému úsiliu, nezávisle od Božej milosti.

Prepodstatnenie - Eucharistia

 

Pri Eucharistii sa dejú dva zázraky: zázrak, ktorý učiní z chleba a vína Kristovo telo a krv; zázrak, ktorý z nás učiní „,Bohu milú živú obetu, ktorý nás spojí s Kristovou obetou nielen ako divákov, ale ako účinkujúcich. Počas ofertória sme obetovali chlieb a víno, ktoré pre Boha nemali zjavne ani hodnotu, ani význam samy osebe. Počas konsekrácie Kristus zavedie hodnotu, ktorú ja nemôžem vložiť do svojej obety. V tejto chvíli sa chlieb a víno stanú telom a krvou Krista, ktorý sa vydáva na smrť v najvyššom akte lásky k Otcovi.

Odpustenie nie je zbavením sa zodpovednosti

Človek by nemal byť zbavení zodpovednosti len preto, že sme sa rozhodli mu odpustiť. Napríklad manželke môže byť odpustene, že priviedla rodinu do finančných ťažkostí, ale mala by stále byť zodpovedná za splácanie dlhu. Manželovi môže byť odpustene, že rozbil manželstvo svojou neverou, ale stále musí platiť žene alimenty na deti. Odpustenie neodstraňuje zodpovednosť. Nie je správne vyžadovať nápravu. Vyžadovanie zodpovednosti je často tou najviac láskyplnou pomocou, pretože môže viest k pokániu.

Veľkonočná nedeľa

 

A	T	N	I	C	A	Y	H
Š	U	V	E	Ľ	K	A	N
Á	O	G	N	O	N	Č	A
R	E	N	U	D	Á	J	F
D	O	N	L	S	E	A	E
Z	N	O	M	D	T	Č	T
E	V	Í	E	Ľ	A	U	Š
Á	R	A	M	O	D	O	S

Hyacinta, Augustus, Handlová, Štefan, Sodoma, Rím, Ezdráš, Noe, Čaj

Svätý Patrik

 

Sv. Patrik sa narodil okolo roku 385 v rímskej provincii Británia (dnešné Anglicko). Keď mal 16 rokov, odvliekli ho írski piráti a predali v Írsku za otroka. Tu bol pastierom oviec a vnútorne sa obnovil. Po šiestich rokoch sa mu podarilo ujsť z otroctva a vrátiť sa do svojej vlasti. Pod vedením sv. Germána študoval v Auxere (dnešné Francúzko). Roku 432 ako biskup a misionár odchádza do krajiny, kde bol otrokom, aby tam hlásal Kristovo evanjelium. Napriek mnohým ťažkostiam obrátil celé Írsko ku kresťanstvu a roku 444 založil biskupské sídlo v Armaghu pri Belfaste. Zomrel roku 461. Jeho sviatok sa spomína v deň 17. marca vo viacerých rukopisoch Hieronymovho martyrológia ako aj v Bédovom martyrológiu (začiatok 8. stor.). Do Rímskeho kalendára bol zapísaný roku 1631. Je patrónom Írska a Islandu.

Svätý Ján z Boha

 

Sv. Ján z Boha sa narodil roku 1495 v Portugalsku. Mal veľmi dobrodružný život a plný nebezpečenstiev, najmä vo vojenskej službe. V januári 1539 po vypočutí kázne bl. Jána Avilského zažil vnútornú premenu. Zasvätil svoj život chudobným a chorým. V Granade v Španielsku založil nemocnicu a zhromaždil okolo seba spoločníkov, ktorí potom po jeho smrti založili rehoľu Milosrdných bratov svätého Jána z Boha. Zomrel 8. marca 1550 v Granade. Mal 55 rokov. Roku 1571 pápež Pius V. schválil kongregáciu Milosrdných bratov ako združenie podliehajúce biskupom a pápež Sixtus V. roku 1586 ako riadnu rehoľnú spoločnosť skladajúcu sa z rehoľných bratov. Ján z Boha (toto meno mu dal granadský arcibiskup) zomrel kľačiačky s krížom pritisnutým k prsiam so slovami: „Ježiš, Ježiš, do tvojich rúk porúčam svoju dušu." Za svätého bol vyhlásený roku 1714. Milosrdní bratia do roku 1955 mali kláštory a nemocnice aj na Slovensku: v Bratislave, v Skalici a v Spišskom Podhradí.

Svätý Polykarp

 

Sv. Polykarp, žiak apoštolov a biskup v Smyrne, priateľ sv. Ignáca Antiochijského, sa vybral do Ríma, aby s pápežom Anicetom prerokoval otázku slávenia Veľkej noci. Okolo roku 155 ho uväznili a nútili ho, aby sa zriekol kresťanskej viery. Polykarp pevne a pokojne odpovedal vyšetrujúcemu prokonzulovi: „,86 rokov slúžim Kristovi a nikdy mi neublížil. Ako by som mohol zlorečiť svojmu Kráľovi, ktorý ma spasil?!" Staručkého biskupa odsúdili na smrť upálením na mestskom štadióne v Smyrne. O jeho mučeníctve máme hodnovernú správu v Liste Smyrnianskej cirkvi (XXI), ktorý kladie jeho mučeníctvo na 23. február. V sýrskom breviári zo IV. storočia je deň spomienky tiež 23. februára.

Aspekty ikonografie a ikonológie

 

V podrobnom zázname v katalógu z roku 2001 Cecilia Prete vystopovala štúdie, v ktorých sa hovorilo o zadných dverách. V roku 1958 bol pripísaný Corradovi Giaquinto, v monografii apúlskeho maliara, ktorú zrekonštruoval Mario D'Orsi, na základe prísnejších dokumentačných a štylistických pozorovaní navrhnutých o Carlo Barbieri a zdieľaný kňazom, by mal byť namiesto toho pridelený Enricovi Scipionemu Cordieri. Je to maliar, ktorý mal viac ako ktokoľvek iný blízko k Michelangelovi Ricciolinimu pri tvorbe fresky klenby so Svadbou Bakcha a Ariadny (63. tabuľka), a prijímateľ platieb opäť v roku 1721 za «rôzne zdobené činy do galérie"

Milan Stanislav Ďurica

Milan Ďurica sa narodil 13. augusta 1925 v obci Krivany. Prof. Dr. Milan Stanislav Ďurica SDB bol kňaz, historik ktorý sa zaoberal prevažne modernými slovenskými dejinami a najmä históriou Slovenskej republiky (1939 – 1945). V roku 1943 vstúpil do rehole Saleziánov a o 13 rokov neskôr bol v Turíne vysvätený za kňaza. Študoval v Turíne, Ženeve, Leuvene a postgraduál absolvoval vo Viedni, Padove, Bonne a Kolíne. Teologickú dizertáciu písal o turínskom plátne. Za doktora politických vied v Padove sa habilitoval roku 1961. V roku 1956 sa stal profesorom teológie na Saleziánskej vysokej škole teologickej v Abano Terme, v roku 1963 bol  asistentom profesora, od roku 1967 profesorom politických a ústavných dejín východoeurópskych krajín a istý čas aj prednášajúcim slovenského jazyka na Padovskej univerzite. Pôsobil tam až do dôchodku roku 1997. Počas Druhého vatikánskeho koncilu pôsobil ako odborný poradca pápežskej komisie pre disciplínu kléru a laikov. Počas celého obdobia komunizmu udržiaval kontakt so Slovenskom, aj slovenským exilom. Od roku 1993 pôsobil ako profesor Cirkevných dejín na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave. Na Slovensku sa pričinil o založenie Slovenského historického ústavu v Ríme a Ústavu dejín kresťanstva (1996). Od roku 1998 sa vrátil na Slovensko. Zomrel dnes t.j. 25. januára 2024 v Bratislave vo veku 98 rokov.