Kázeň Mons. Štefana Kluberta na 7. nedeľu v období cez rok B 1979

 

Ježiš nebol aj „áno“ aj „nie“ on bol iba „áno“                                        7. nedeľa v roku B roku1979

 

Mons. Štefan Klubert (dekan Levoča)

 

Bratia ako je Boh verný, naša reč k vám nie je aj „áno“ aj „nie“. Veď Boží Syn Ježiš Kristus, ktorého sme u vás hlásali, ja, Silván a Timotej, nebol aj „áno“ aj „nie“, ale v ňom bolo iba „áno“. Lebo všetky Božie prisľúbenia, koľko ich je, v ňom sú „áno“, a preto je skrze neho aj naše „amen“ Bohu na slávu. A Boh nás i vás posilňuje pre Krista, on nás pomazal, on nás označil svojou pečaťou a vložil nám do sŕdc závdavok Ducha.   (2 Kor 1, 18-22 )

 

Drahí veriaci !

 

            Po skúsenostiach, ktoré dnes ľudia majú kladú si takú otázku; Možno dnes niekomu dôverovať? Prečo? Zdôvodňuje pracovníčka. Na našom zhromaždení pracovník, ktoré ho poznám verejne vystúpil proti náboženstvu a presvedčil ostatných prítomných o jeho škodlivosti a zaostalosti. Asi tri, štyri týždne na to trávila som víkend v istom turistickom stredisku. V kostole pri svätom prijímaní videla som spomínaného pracovníka. Možno ešte niekomu dôverovať?

            Často sa dnes poukazuje, že mnohí doma, v rodine, v úzkom kruhu priateľov správajú sa ako veriaci kresťania, v spoločnosti a na pracovisku zas vystupujú proti kresťanstvu, alebo v lepšom prípade ostanú ticho. Po takýchto skúsenostiach niet div, že sa nastoľuje otázka – či možno ľuďom dôverovať?

            S takou situáciou, akou prezrádza úryvok z druhého čítania, musel zápasiť aj Pavol apoštol. „Bratia! Nech Boh mi je svedok, že naša reč k vám nie je aj „áno“ aj „nie“. Veď Syn Boží, Ježiš Kristus, ktorého sme vám zvestovali medzi vami nebolo aj „áno“ aj „nie“, v ňom bolo iba „áno“. A predsa mnohí kresťania sú „áno“ za Krista, ale iba doma, v rodine, iba súkromnom živote, ale pred spoločnosťou sú „nie“ za Krista. Taký postoj a taký prístup sa kvalifikuje ako neúprimnosť a ľudia medzi sebou strácajú dôveru.

            Z čoho vzniká táto neúprimnosť? Svet je rozdelený. Okrem iných delení, je rozdelený aj „áno“ – za Krista, ale aj „nie“ za Krista. Tí ktorí sú proti Kristovi majú v rukách moc. Hmotné dobrá, disponujú človekom, s jeho spoločenským postavením, s jeho existenčnými možnosťami. Tí však „áno“ za Krista majú vieru, spokojné slobodné svedomie, istotu nadprirodzenej spásy a presvedčenie, že za nimi stojí večný a spravodlivý Boh. Avšak človek dneška chce mať oboje a preto aj „áno“ aj „nie“. Takto neúprimnosť sa mu zdá tým najvhodnejším a najšikovnejším riešením v danej situácii. Spisovateľka Rinserová tvrdí, že človek je záhadné stvorenie. Má možnosť stať sa svätcom, ale aj zločincom. Obyčajne však ľudia sa držia kdesi v strede medzi tým. Dá sa potom ľuďom dôverovať? Iste je to príznak veľkej duchovnej a charakterovej úbohosti. 

            Neúprimnosť strata dôvery neobmedzuje sa iba na postoj voči Kristovi či sme sním alebo proti nemu. Neúprimnosť v manželstve vedie k tomu, že manželia sa navzájom klamú a ich manželstvo vedie k tomu, že sa rozpadne. Priatelia bez úprimnosti menia sa v najzaťatejších nepriateľov. Deti z neúprimnosti opúšťajú svojich rodičov. Predstavený nemajú dôveru k svojim podriadeným i podriadený sa odplácajú svojou neúprimnosťou sa odplácajú svojim predstaveným. Neúprimnosťou sa ľudské spolužitie mení vo väzenie kde väzni nedôverujú svojim žalárnikom a tí zase nedôverujú väzňom. Z neúprimnosti je pretvárka, z pretvárky je klamstvo, z klamstva je nepravda. Uchyľovať sa k neúprimnosti iba za to, že úprimnosť, otvorenosť, pravda sa nevypláca, za to sú následky postih, represálie, je známkou veľkej duchovnej a mravnej pokrivenosti. Na neúprimnosti človeka nie je možné stavať krajší život, budúcnosť a tým aj večný život.

            Záchrana ľudstva z mravného a etického závozu je možná iba úprimnosťou a vzájomnou dôverou človeka k človeku. Spomeňme si na príbeh z gréckej mytológie. Orfeus prosí boha podsvetia, aby jeho milovaná Eurydika mohla sa vrátiť medzi živých. Boh podsvetia to dovolil iba s jednou podmienkou, že Orfeus keď povedie Eurydiku nesmie sa obhliadnuť za seba, či za ním kráča ani ju osloviť. Inakšie by sa musela znova vrátiť medzi mŕtvych. Orfeus môže zachrániť a k životu priviesť svoju Eurydiku iba pevnou dôverou, vôľou, že pôjde za ním. Dôverou bez otázok, bez opytovania a obzerania sa. Podobne z podsvetia neúprimnosti k ozajstnému životu ľudstvo môže vyviesť iba vzájomná dôvera, úprimnosť. Dôvera bez otázok, bez ohliadania sa. K vzájomnej dôvere treba mať úctu k ľudskej dôstojnosti, treba milovať človeka. Bez Boha, bez Krista je dôvera k človeku nemysliteľná. Kristus z absolútnej dôvery zomrel na kríži za každého jedného z nás, aby takto vykúpením vrátil nám dôveru v Boha a dôveru v ľudí.

            Treba nám ísť za Kristom, bez ohliadania sa bez otázok a plne dôverovať iba takto nás privedie k úprimnosti, k dôvere, k dôstojnejšiemu a ľudskejšiemu životu. Bez Krista nebude ani dôvery k človeku, k ľuďom navzájom.    

Kázeň Mons. Štefana Kluberta na 6. nedeľu v období cez rok B 1979

Nebuďte na pohoršenie...!                                                                   6. nedeľa v roku B roku1979

 

Mons. Štefan Klubert (dekan Levoča)

 

Bratia či jete, či pijete, či čokoľvek robíte, všetko robte na Božiu slávu. Nebuďte na pohoršenie ani Židom, ani Grékom, ani Božej cirkvi, ako sa ja chcem páčiť všetkým vo všetkom a nehľadám, čo mne vyhovuje, ale čo osoží mnohým, aby boli spasení. Napodobňujte ma, ako ja napodobňujem Krista. (1 Kor 10,31-11,1 )

 

Drahí veriaci !

 

            Do farnosti prišiel mladý, šikovný kňaz. Začal horlivo a sľubne účinkovať. Svojim zjavom, vystupovaním a svojou prácou získal sympatie mládeže, ktorá za nim išla, ale aj ostatní veriaci si ho vážili. Pustil sa do opravy fary, ba pomýšľal aj postaviť nový kostol. Zaťažoval sa menej potrebnými úlohami, zaťažovali ho aj veriaci. Mládež chodila za ním na faru, veriaci ho pozívali do domov na návštevy, na posedenia. Zaplietol sa nešťastne do známosti, ale aj do istých finančných machinácii. Jedno skončilo nezákonným potomstvom a druhé väzením. Na pracoviskách, v závodoch sa rozoberal jeho prípad ako senzácia, ako pohoršenie.  Mládež, ktorá ho tak zbožňovala, veriaci, ktorí si ho tak vážili odvrátili sa nielen od neho, ale aj od viery, od Cirkvi, od kresťanstva. Pohoršenie má v sebe veľkú ničivú a pustošiacu silu. Nielen kňazi, ale aj veriaci dávajú pohoršenie iným kresťanom a nekresťanom. Do nedávna žil vzorným manželským rodinným životom. Platil za čestného, statočného kresťana. Pre lásku k iste rozvedenej rozviedol sa so svojou manželkou, zanechal deti a žije takto v pohoršení. Mnohí sa pozastavujú nad tým ako sa to zrovnáva s jeho doteraz tak presvedčivým kresťanstvom. Syn pohoršil sa nad svojim otcom, ktorého považoval za charakterného človeka. Zistil však, že otec sa inak správa doma a inak v spoločnosti, že je slaboch a zbabelec. Bohužiaľ aj my veriaci kresťania môžeme pohoršovať, ak nežijeme kresťanským životom, ak zrádzame svoju vieru, ak skrývame svoje kresťanstvo, ak nepodávame vo svojich slovách v skutkoch, vo svojom živote skutočného pravdivého, a živého Krista, ale iba jeho karikatúru. Mnohí tí čo neveria, čo stratili vieru, čo neplnia svoje náboženské povinnosti, ako dôvod, príčinu motív uvádzajú nejaké pohoršenie. Ľudia akosi viac sa dokážu oduševniť, nadchnúť konkrétnou osobou ako ideou, myšlienkou, ktorú dotyčná osoba stvárňovala. Preto Pán Ježiš uznáva, že za všetkým sú ľudia a ľudia môžu aj sklamať. Pohoršenia sú síce nevyhnutné, ale beda človekovi, pre ktorého pohoršenie prichádza. Beda svetu pre pohoršenie. Cirkev svätá sa na nás obracia slovami svätého Pavla apoštola – v dnešnom druhom čítaní – „Nebuďte na pohoršenie ani Židom, ani Grékom (v našej reči – ani veriacim, ani neveriacim), ani Božej Cirkvi“. Nestačí nám iba to negatívne, nedať pohoršenie, ale treba nám pozitívne zdolávať možnosť a príležitosť k pohoršeniu. Apoštol Pavol dáva tu tri rady. Prvá – „Či jete, či pijete, či už čokoľvek konáte, konajte všetko na slávu Božiu!“ Tieto slová znejú nám samozrejme, ale keby sme skúmali a rozoberali naše skutky, naše počínanie, museli by sme kriticky priznať, že v mnohom nehľadáme Boha, jeho česť a slávu, ale seba, svoju slávu. Spomínaný kňaz očarený a zaslepený úspechmi začal hľadať viac seba, svoju popularitu a nie slávu Božiu a tým skĺzol na cestu, ktorá bezpečne vedie k pohoršeniu. Dobrý úmysel konať všetko na česť a slávu Božiu, vzbudený hneď zrána a dodržiavaný cez celý deň, dáva nám záruku, že naše myšlienky, slová a skutky budú mať hodnotu neba, hodnotu nadprirodzenú, hodnotu večnosti a nás ochráni pred pádom, pred pohoršením. Druhá Pavlova rada znie „Nemáme hľadať svoj prospech, ale prospech mnohých, aby boli spasení“ Už Pán Ježiš upozornil „kto hľadá iba svoj život ... svoju dušu , ten stratí ho..., stratí ju. Kresťanstvo je náboženstvom lásky k Bohu a k blížnemu a nie náboženstvom sebectva, náboženstvom vlastného prospechu. Preto mnohí veriaci stroskotali pohoršením, lebo hľadali iba svoj prospech, hľadali iba výhody pre seba, pre svoju rodinu. Kresťan má mať stále pred očami, že nemá žiť iba sebe, ale že je údom tela Kristovho. Ak žije a správa sa čestne, mravne a spravodlivo, ak žije tak ako si to praje Kristus, vtedy prispieva k životu celého tela Cirkvi Kristovej, jeho život prináša prospech iným, prispieva k spáse mnohých. Hriech je sebectvo, hľadanie seba svojho prospechu vždy končí pohoršením, ktoré škodí nám, a zvádza iných ku hriechu, prekáža iným k spáse. Taká je zákonnosť kresťanstva. Treba nám pamätať nato aký príklad dávame. Tretia rada Pavla „Buďte mojimi nasledovníkmi, ako aj som Kristov“ Apoštol Pavol stál sa veľkým tým, že nasledoval Krista. Našou úlohou dnes je krajší, slobodnejší a ľudskejší život s Kristom. To čo prosil nás Kristus. Máme byť soľou tejto zeme a svetlom tohto sveta. Buďme dnešnému sklamanému zmietanému, hľadajúcemu svetu povzbudením a nie pohoršením. To je vôľa Kristova, to je vôľa Cirkvi!                                   

Kázeň Mons. Štefana Kluberta na Hromnice 1979

 

Predstavme Krista svetu...                                                  Obetovanie Pána, Hromnice B roku1979

 

Mons. Štefan Klubert (dekan Levoča)

 

Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli Ježiša jeho rodičia do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky. V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“. (Lk 2,22 – 32)

Drahí veriaci !

            Mojžišov zákon stanovil, že rodičia v štyridsiaty deň po narodení, majú svojho prvorodeného syna predstaviť v chráme Pánovi. V tomto predstavovaní rodičia vyjadrili to, že sú si vedomí toho, že dieťa je darom Božím, že dieťa patrí Bohu a vo vedomí toho budú oni svoje dieťa vychovávať a viesť. Takto aj Panna Mária so svätým Jozefom predstavili dieťa Ježiša. Oslavou a spomienkou tejto biblickej udalosti chce nám Cirkev zdôrazniť to, že veriaci kresťania majú dnešnému svetu, spoločnosti a ľuďom dneška – predstaviť Krista pre našu dobu. Chcú poznať Krista nie tak v našich slovách, ale v našich skutkoch, v našom živote. Potrebujeme im Krista predstaviť a zviditeľniť. Vo Svätom Písme čítame, že skupinka cudzincov, ktorá bola na nádvorí jeruzalemského chrámu sa priblížila k apoštolovi Filipovi a prezradila mu, že by sa rada stretla s Ježišom. Asi v takej situácii sme my kresťania dnes. Taká je stála žiadosť nášho okolia. Neveriaci a nekresťania si nás veľmi skúmavo pozerajú, chcú v nás vidieť, zažiť a stretnúť sa s Ježišom. Úloha kresťanov živo, pravdivo predstaviť Krista nie je bezproblémová nie je bez ťažkostí. Do nedávnej minulosti byť kresťanom bolo skoro samozrejmosťou. Spoločnosť, prostredie, pomery priamo unášali ku kresťanstvu. Ľudia chodievali do kostola, ku sviatostiam, lebo išli ostatní prečo by som ja nešiel, čo by ostatní povedali. Spoločnosť, ovzdušie, tradícia všetko bolo kresťanské. Pravda takto mnohí boli kresťanmi iba zvyku, zo zotrvačnosti, kresťanmi iba navonok. Dnes tieto vonkajšie pomôcky odpadli. Spoločnosť sa stala nekresťanskou, neveriacou, ba protikresťanskou. Tradícia, zvyk prestali pôsobiť. Okolnosti, prostredie nežičia kresťanstvu. Dnes mnohí kresťania sa takto ospravedlňujú. Môžem za to, že taká je spoločnosť, prečo ja mám chodiť do kostola, prečo ja mám svoje deti vychovávať kresťansky, keď to nerobia ostatní? Človek predsa nechce žiť v trvalom  konflikte so spoločnosťou. To na čo upozornil už staručký Simeon, keď sa stretol  s Máriou keď prišla predstaviť svojho Syna Ježiša Krista. „Tento bude znamením, ktorému budú odporovať. A tvoju vlastnú dušu prenikne meč, aby sa prejavilo zmýšľanie mnohých“ Tieto prorocké slová Simeona nepatria iba Márií, ale aj nám kresťanom a Kristovi v nás. Každému sa treba osobne a samostatne rozhodnúť pre Krista. On sa má stať zmyslom a hodnotou nášho života, našej radosti i utrpenia, našej časnosti i večnosti. Potrebujeme svetu predstaviť to, že život s Kristom a v Kristu je radostnejší. Dokáže dať zmysel aj takým chvíľkam osudovým, ťažkým a nepochopiteľným, nad ktorými svet iba sa bezradne pozastavuje a nemá slovka vysvetlenia. Preto kresťania kráčajú životom vyrovnanejšie a zodpovednejšie. Potrebujem dokázať svetu, že Kristus dáva viac slobody. Sme ozaj slobodní slobodou, ktorou nás Kristus oslobodil, vykúpil. Kristus nás oslobodil od hriechu, aby sme viac neotročili hriechu  a všetkému tomu, čo nás dokáže zotročiť znásilniť, vykorisťovať a zastrašovať. A táto sloboda ducha nezávislosti má sa v živote našom viac odrážať. Máme svetu dokázať a predstaviť to ako s Kristom sa stáva život ľudskejší, je v ňom viac lásky, vzájomného uznania. Kristus dvíha v nás ľudskú dôstojnosť a vedomie práv človeka, ale aj nástojí na tom, žiť ako človek, ako kresťan do dôsledkov. Keby ľudia žili podľa evanjelia dokázali by si rozriešiť svoje sociálne problémy, rasové, nemuselo by dochádzať k násilnostiam, vojnám, surovostiam a k ponižovaniu ľudskej dôstojnosti. Nemuselo by byť toľko problémov, s ktorými ľudstvo atómového veku neraz skoro bezvýsledne zápasí. Svet neraz zaberie iba na otázku čo za to? Kristus nesľubuje hmotné dobrá, hmotné výhody, ale sľubuje to o čo svet a ľudstvu neraz nestojí pokoj duše. Pokoj duše, pokoj svedomia je základom každého pokoja. Politického, spoločenského, hospodárskeho, vojenského. Bez vnútorného pokoja duše, svedomia, ľudstvo nikdy nedosiahne nijakého pokoja. Dnešok je toho živým dôkazom Kristus dáva nám istotu, istotu večnej spásy. Dnes nič nie je isté, nikto nedáva nijakú istotu, všetko sa mení. Iba v Kristovi je istota. Až takto svojím životom predstavíme Krista dnešnému svetu, vtedy aj nám budú patriť slová dnešného evanjelia aj my budeme tým svetlom na osvietenie pohanov, dnešných novodobých pohanov a budeme na slávu svojho ľudu. Toto je naša úloha, na ktorú nás upozorňuje dnešný sviatok.