Kázeň Mons. Štefana Kluberta na Hromnice 1979

 

Predstavme Krista svetu...                                                  Obetovanie Pána, Hromnice B roku1979

 

Mons. Štefan Klubert (dekan Levoča)

 

Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli Ježiša jeho rodičia do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky. V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“. (Lk 2,22 – 32)

Drahí veriaci !

            Mojžišov zákon stanovil, že rodičia v štyridsiaty deň po narodení, majú svojho prvorodeného syna predstaviť v chráme Pánovi. V tomto predstavovaní rodičia vyjadrili to, že sú si vedomí toho, že dieťa je darom Božím, že dieťa patrí Bohu a vo vedomí toho budú oni svoje dieťa vychovávať a viesť. Takto aj Panna Mária so svätým Jozefom predstavili dieťa Ježiša. Oslavou a spomienkou tejto biblickej udalosti chce nám Cirkev zdôrazniť to, že veriaci kresťania majú dnešnému svetu, spoločnosti a ľuďom dneška – predstaviť Krista pre našu dobu. Chcú poznať Krista nie tak v našich slovách, ale v našich skutkoch, v našom živote. Potrebujeme im Krista predstaviť a zviditeľniť. Vo Svätom Písme čítame, že skupinka cudzincov, ktorá bola na nádvorí jeruzalemského chrámu sa priblížila k apoštolovi Filipovi a prezradila mu, že by sa rada stretla s Ježišom. Asi v takej situácii sme my kresťania dnes. Taká je stála žiadosť nášho okolia. Neveriaci a nekresťania si nás veľmi skúmavo pozerajú, chcú v nás vidieť, zažiť a stretnúť sa s Ježišom. Úloha kresťanov živo, pravdivo predstaviť Krista nie je bezproblémová nie je bez ťažkostí. Do nedávnej minulosti byť kresťanom bolo skoro samozrejmosťou. Spoločnosť, prostredie, pomery priamo unášali ku kresťanstvu. Ľudia chodievali do kostola, ku sviatostiam, lebo išli ostatní prečo by som ja nešiel, čo by ostatní povedali. Spoločnosť, ovzdušie, tradícia všetko bolo kresťanské. Pravda takto mnohí boli kresťanmi iba zvyku, zo zotrvačnosti, kresťanmi iba navonok. Dnes tieto vonkajšie pomôcky odpadli. Spoločnosť sa stala nekresťanskou, neveriacou, ba protikresťanskou. Tradícia, zvyk prestali pôsobiť. Okolnosti, prostredie nežičia kresťanstvu. Dnes mnohí kresťania sa takto ospravedlňujú. Môžem za to, že taká je spoločnosť, prečo ja mám chodiť do kostola, prečo ja mám svoje deti vychovávať kresťansky, keď to nerobia ostatní? Človek predsa nechce žiť v trvalom  konflikte so spoločnosťou. To na čo upozornil už staručký Simeon, keď sa stretol  s Máriou keď prišla predstaviť svojho Syna Ježiša Krista. „Tento bude znamením, ktorému budú odporovať. A tvoju vlastnú dušu prenikne meč, aby sa prejavilo zmýšľanie mnohých“ Tieto prorocké slová Simeona nepatria iba Márií, ale aj nám kresťanom a Kristovi v nás. Každému sa treba osobne a samostatne rozhodnúť pre Krista. On sa má stať zmyslom a hodnotou nášho života, našej radosti i utrpenia, našej časnosti i večnosti. Potrebujeme svetu predstaviť to, že život s Kristom a v Kristu je radostnejší. Dokáže dať zmysel aj takým chvíľkam osudovým, ťažkým a nepochopiteľným, nad ktorými svet iba sa bezradne pozastavuje a nemá slovka vysvetlenia. Preto kresťania kráčajú životom vyrovnanejšie a zodpovednejšie. Potrebujem dokázať svetu, že Kristus dáva viac slobody. Sme ozaj slobodní slobodou, ktorou nás Kristus oslobodil, vykúpil. Kristus nás oslobodil od hriechu, aby sme viac neotročili hriechu  a všetkému tomu, čo nás dokáže zotročiť znásilniť, vykorisťovať a zastrašovať. A táto sloboda ducha nezávislosti má sa v živote našom viac odrážať. Máme svetu dokázať a predstaviť to ako s Kristom sa stáva život ľudskejší, je v ňom viac lásky, vzájomného uznania. Kristus dvíha v nás ľudskú dôstojnosť a vedomie práv človeka, ale aj nástojí na tom, žiť ako človek, ako kresťan do dôsledkov. Keby ľudia žili podľa evanjelia dokázali by si rozriešiť svoje sociálne problémy, rasové, nemuselo by dochádzať k násilnostiam, vojnám, surovostiam a k ponižovaniu ľudskej dôstojnosti. Nemuselo by byť toľko problémov, s ktorými ľudstvo atómového veku neraz skoro bezvýsledne zápasí. Svet neraz zaberie iba na otázku čo za to? Kristus nesľubuje hmotné dobrá, hmotné výhody, ale sľubuje to o čo svet a ľudstvu neraz nestojí pokoj duše. Pokoj duše, pokoj svedomia je základom každého pokoja. Politického, spoločenského, hospodárskeho, vojenského. Bez vnútorného pokoja duše, svedomia, ľudstvo nikdy nedosiahne nijakého pokoja. Dnešok je toho živým dôkazom Kristus dáva nám istotu, istotu večnej spásy. Dnes nič nie je isté, nikto nedáva nijakú istotu, všetko sa mení. Iba v Kristovi je istota. Až takto svojím životom predstavíme Krista dnešnému svetu, vtedy aj nám budú patriť slová dnešného evanjelia aj my budeme tým svetlom na osvietenie pohanov, dnešných novodobých pohanov a budeme na slávu svojho ľudu. Toto je naša úloha, na ktorú nás upozorňuje dnešný sviatok.