Silvester 2021

 

Všetkým ktorí si pozreli tento blog prajem v Novom roku 2022 veľa Božieho požehnania, zdravia a aby ten budúci rok bol o niečo lepší ako ten minulý.

Šumichrast Karol

 

Karol sa narodil 19. januára 1911 v Skalke nad Váhom. Teologické štúdia absolvoval na Vysokej škole Bohosloveckej v Nitre. Ordinovaný bol 16. júna  1935 v Nitre. Po kňazskej vysviacke pôsobil ako kaplán v Beluši, Predmieri (1935 – 1936) a v Bánovciach nad Bebravou (1936 – 1940). V roku 1940 až 1945 bol správcom farnosti v Ilave. V roku 145 odišiel do exilu v Rakúsku. Bol duchovným správcom slovenských exulantov. Podporoval organizáciu Slovenský revolučný odboj a po roku 1948 sa stal vedúcim rakúskej odbočky Slovenskej národnej rady v zahraničí. Pôsobil vo vysielači Biela légia. Roku 1951 zriadil kanceláriu Slovenskej charity v Salzburgu. Roku 2000 bol menovaný za čestného kanonika nitrianskej diecézy. Zomrel 29. decembra 2003 v obci Oberalm v Rakúsku.

ThDr. Stanislav Xavér Čík, CCG.

 

Kňaz, člen rehole Tešiteľov Božského Srdca, pedagóg, novinár a spisovateľ.

Stanislav sa narodil 2. februára 1916 v mestskej časti Bratislava – Rača. Ľudovú školu navštevoval v rodnej obci. Gymnázium začal študovať v Bratislave. V roku 1932 vstúpil do rehole Tešiteľov Božského Srdca (Kongregácia bratov tešiteľov z Getsemani). Noviciát si vykonal v Tullnerbachu (Rakúsko), zmaturoval vo Viedni (1934). Teológiu študoval v Bratislave a Brne, za kňaza ho vysvätili 5. júla 1939. V teologických štúdiách pokračoval na Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave, kde v roku 1941 dosiahol doktorát teológie. Úzko spolupracoval s Ústrednou katolíckou kanceláriou. Po roku 1945 osobitnú pozornosť venoval akademickej mládeži. Stanislav Xavér Čík organizoval stretnutia, prednášky, duchovné cvičenia, púte. Neskôr bol spolupracovníkom biskupa Pavla Hnilicu v rámci diela Pro fratribus. V roku 1948 bol šéfredaktorom Katolíckych novín. Počas barbarskej noci v apríli 1950 ho deportovali do Podolínca, odkiaľ v júli 1950 utiekol. Na jar roku 1951 ilegálne opustil Slovensko a prišiel do Ríma, kde spolu s Antonom Botekom založili Slovenské katolícke ústredie a začali vydávať časopis Hlasy z Ríma. Ako peritus sa zúčastnil na Druhom Vatikánskom koncile. Spolu s Antonom Botekom (pod pseudonymom Jozef Inovecký) napísal niekoľko kníh o postavení Katolíckej cirkvi pod komunistickým útlakom. Od roku 1971 bol vedúcim Slovenskej duchovnej služby vo Viedni. Mal mnohé kontakty na katolícke tlačové agentúry na Západe; vo Viedni pôsobil až do novembra 1989. Po návrate do vlasti žil v charitnom domove v Pezinku. Zomrel vo veku 87 v Pezinku 8. marca 2003.

Knižne mu vyšli Dejiny Mariatálu v roku 1942, Marianka pútnické miesto v roku 1991. 

 

Vrablec Jozef

Jozef sa narodil 4. marca 1914 v Závode. Ordinovaný bol 5. júla 1937 v Olomouci. Kaplánom bol v Trenčianskej Teplej, Bošanoch (1938 – 1940), Skačanoch (1940 – 1941), Dubnici nad Váhom  (1941 – 1942), Zliechove (1942 – 1943), v Močenku (1943 – 1945) a v Nitre - Dolnom Meste (1945 – 1950). V roku 1944 získal doktorát z teológie. Počas kaplánskej služby bol i profesorom náboženstva na Obchodnej akadémii. V roku 1952 – 1973 spravoval farnosť Klátová Nová Ves. Následne za biskupa Pasztora (1973 – 1988) vykonával úrad generálneho vikára. Popri tom vyučoval na bohosloveckej fakulte v Bratislave, kde sa venoval predovšetkým pastorálnej teológii a homiletike. Roku 1973 sa stal kanonikom a roku 1979 veľprepoštom. V roku 1990 bol menovaný za pápežského preláta. Zomrel 19. marca 2003 pochovaný je v rodisku Závode. 

Wohland Ignác

Ignác sa narodil 11. júla 1860 v baníckom meste Handlová. Ordinovaný bol 4. augusta 1883 v Nitre. Po vysviacke bol kaplánom v Oščadnici a v Kovarciach (1884 – 1886). Následne bol katechétom v Oponiciach (1886 – 1889). Od roku (1889 – 1890) znovu vykonáva kaplánsku službu v Nemšovej a Trenčianskej Teplej. Farárom bol v Nitrianskom Rudne (1890 – 1892), Oponiciach (1892 – 1903) a následne v Chynoranoch roku 1913 sa stal dištriktuálnym dekanom. V roku 1933 bol poctený hodnosťou čestného kanonika a v roku 1948 pápežského preláta. Zomrel vo veku 95 rokov 30. júla 1955 v Chynoranoch.

Michal Boleček

 

Michal sa narodil 23. októbra 1897 v Zemianskych Sadoch. Ordinovaný bol 29. júna 1922 v Nitre. Po vysviacke pôsobil ako kaplán v Starej Bystrici. Roku 1925 sa stal špirituálom Malého seminára a roku 1926 väzenským duchovným. Od roku 1931 je riaditeľom ľudovej a meštianskej dievčenskej školy v Nitre a roku 1932 riaditeľom dievčenského učiteľského ústavu. Roku 1937 bol menovaný za pápežského komorníka. V roku 1939 – 1952 spravoval farnosť Nitra  - Dolné mesto. Jeho zásluhou sa vo filiálke Mlynárce postavil kostol. V roku 1944 bol menovaný za čestného kanonika. V rokoch 1950 až 1952 bol internovaný v Močenku a dva mesiace v leopoldovskej väznici. Následne bol administrátorom v Pruskom (1952 – 1957), správcom kostola svätej Anny v Trenčíne (1957 – 1959), kaplán Skačany (1959 – 1960) a Bánovce nad Bebravou (1960 – 1961). Od roku 1961 spravoval farnosť Solčany. Mal živé sociálne cítenie, ktoré šíril tak prostredníctvom časopisov Svornosť, Naša Nedeľa a Úsvit, ako aj charitatívnymi projektami, zvlášť v štvrti Čermáň. Okrem spomínaných časopisov prispieval do periodík Časopis slovenských katechétov a Nová žena. Je autorom modlitebnej knihy pre deti Chváľme Boha! Ktorá vyšla v Nitre v roku 1943. Zomrel v roku 9. marca 1983 pochovaný je v Dvorníkoch pri Hlohovci.

Vršanský Justín

 

 Narodil sa 7. apríla 1902 v Dolnom Hričove. Ordinovaný bol 29. mája 1926 v Nitre. Po vysviacke bol kaplánom v Zákopčí, Rakovej a Turzovke. Následne v rokoch (1928 – 1929) bol dočasným administrátorom v Staškove. Jeho kňazská služba pokračovala kaplánkami v Bánovciach (1929 – 1931), Trenčianskej Turnej (1931 – 1932), kde bol  i dočasným administrátorom (1932 – 1933) a v Bytči (1933 – 1935). V rokoch 1935 – 1941 bol administrátorom v Trenčíne Orechovom. V rokoch 1941 – 1953 spravoval farnosť Horná Súča a následne až do smrti farnosť Opatová. Roku 1950 bol menovaný za sídelného kanonika. Zomrel 5 decembra 1967 v Trenčíne, kde je i pochovaný.

Šabo Jozef

 

Jozef sa narodil 9. novembra 1926 v Obyciach okres Zlaté Moravce. Keď mal 21 rokov vstúpil do Spoločnosti Božieho slova (Verbisti), v rámci ktorej absolvoval filozofické štúdia. Po likvidácii reholí bol internovaný na viacerých miestach až bol napokon roku 1952 prepustený. Pracoval v civilnom zamestnaní v TOS v Trenčíne. Teológiu študoval v roku 1957 – 1960 v Poľsku a 21. mája 1960 bol v Gniezdne ordinovaný. Po vysviacke bol štyri roky v ilegalite. Po nevydarenom úteku do švédska bol roku 1963 odsúdený v Poľsku a roku 1964 i v Československu. Nasledovalo ročné väzenie a po ňom znova civilné zamestnanie. Po návrate do pastoračnej činnosti bol kaplánom v Bánovciach (1969 – 1970) a v Nitre na Hornom Meste (1970 – 1975). V rokoch 1975 až 1995 spravoval farnosť Terchová, kde vzbudil množstvo kňazských povolaní. V roku 2004 až 2010 spravoval farnosť Svätoplukovo. Od roku 2010 čestným kanonikom. Zomrel 25. júla 2010 v 83 roku života.

Svätý Ondrej

Ondrej sa narodil v Betsaide. V mestečku na brehu Tiberiadského jazera neďaleko Kafarnauma. Betsaida sa nachádza severne od Galilejského jezera a východne od rieky Jordánu v Izraeli. Betsaida je spomínaná v Novom zákone, ktorú navštívil Ježíš a uskutočnil tu i zázraky, jeden z nich je uzdravenie slepého. Čiže Ondrej svoje detstvo a mladosť prežil v Betsaide a potom, už s manželkou a bratom Šimonom sa usadili v prístavnom meste Kafarnaum. Aj tam sa venoval rybárstvu. Bolo to remeslo namáhavé, ale výnosné. Toto remeslo vykonávali spolu so Zebedejovcami – neskorším apoštolom Jánom a Jakubom a ich otcom. Ondrej bol najskôr učeníkom Jána Krstiteľa, potom nasledoval Krista, ku ktorému priviedol aj svojho brata Petra. Spolu s Filipom predstavil Kristovi pohanov a upozornil na chlapca, ktorý mal ryby a chlieb. Podľa tradície po Turícach hlásal evanjelium v mnohých krajinách, až ho v Achájsku ukrižovali.

Červená streda

 

V stredu 24. novembra 2021 sa mnohé kostoly, budovy rozsvietili do červena. Vieme prečo tomu tak je? Má to byť tak preto, lebo cieľom je poukázať na ľudí trpiacich pre svoje náboženské presvedčenie. Už tretí rok ju organizuje pápežská organizácie ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi. Na Slovensku sa takto rozsvietili viaceré budovy ako napríklad: Bratislavský hrad, Most SNP či Martineum (zázemie Dómu sv. Martina). Červený bol napríklad aj Dóm svätej Alžbety v Košiciach, Katedrála Najsvätejšej Trojice v Žiline, Mestská radnica v Trnave či Konkatedrála Sedembolestnej Panny Márie v Poprade. Je dôležité poukazovať na tieto veci? Koho to vlastne zaujíma? Na Slovensku opäť zatvorili kostoly samozrejme je to protipandemické opatrenie budú niektorí namietať. A však treba dodať, že doterajšia skúsenosť pritom ukazuje, že kostoly nie sú ohniskami nákazy a veriaci zodpovedne dodržiavajú nariadené opatrenia. A v okolitých štátoch je tiež tzv. lockdown a chrámy ostali otvorené! Nie je toto útok na náboženské presvedčenie. A ďalší známi prípad útoku na náboženské presvedčenie Simi Magušinovej snáď ani nepotrebuje komentár páni z denníku SME sa vyjadrili, že je postihnutá. Takto sa žije na Slovensku 32 rokov po nežnej revolúcii.

Obetovanie Izáka

Boh vždy dodrží, čo sľúbil. Sára, hoci bola už stará, stala sa matkou a Abrahám otcom. Narodil sa im syn. Dali mu meno Izák, čo znamená: „Radostný smiech spôsobil Boh.“ A chlapec rástol. Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma a zavolal ho: „Abrahám!“ On sa ohlásil: „Tu som.“ Boh mu hovoril: „Nože zober Izáka, svojho jediného syna, ktorého miluješ, a vyber sa do krajiny Moria! Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem.“ Abrahám vstal včas ráno, osedlal svojho osla, zobral so sebou dvoch svojich sluhov i svojho syna Izáka a narúbal dreva na zápalnú obetu. Potom sa vybral a išiel na miesto, ktoré mu označil Boh. Keď tam na tretí deň prišli, povedal Abrahám svojim sluhom: „Vy ostaňte tu. Ja a chlapec vyjdeme na vrch. Pomodlíme sa a vrátime sa k vám.“ Izák vzal drevo na zápalnú obetu a Abrahám vzal oheň a nôž. Takto išli obaja spolu. Tu prehovoril Izák k svojmu otcovi Abrahámovi: „Otče! Drevo a oheň máme, ale kdeže je baránok na zápalnú obetu?“ Abrahám mu odvetil: „Boh sa postará o baránka na zápalnú obetu, syn môj.“ Na vrchu postavil Abrahám oltár a naukladal naň drevo. Potom zviazal svojho syna Izáka a položil ho na oltár poukladané drevo. Nato Abrahám vzal nôž a chcel zabiť svojho syna ako obetu. Vtedy naň zavolal Pánov anjel: „Abrahám , Abrahám! Nevzťahuj svoju ruku proti chlapcovi a neurob mu nič zlého! Poznal som totiž, že sa bojíš Boha a neušetril si svojho jediného syna kvôli mne.“ Abrahám zdvihol oči a hľa, uzrel neďaleko barana, ktorý bol rohami zachytený v kroví. Podišiel tam, vzal barana a obetoval ho namiesto svojho syna Izáka ako zápalnú obetu. Potom sa Abrahám s Izákom vrátili k svojim sluhom.

Ježiš odpovedá na otázku farizejov

 

Raz sa Ježiša opýtali farizeji, kedy príde Božie kráľovstvo, a on odpovedal: "Božie kráľovstvo neprichádza s vecami, ktoré možno pozorovať, ani nepovedia: Hľa, tu je!" alebo 'Tam to je!' Lebo kráľovstvo Božie je medzi vami." Potom povedal učeníkom: "Prichádzajú dni, keď budete túžiť vidieť jeden z dní Syna človeka, a neuvidíte ho. Povedia vám: Pozrite sa tam!" alebo 'Pozrite sa sem!' Nechoďte, nevydávajte sa do prenasledovania. Lebo ako blesky blikajú a osvetľujú oblohu z jednej strany na druhú, taký bude aj Syn človeka vo svojich dňoch. Najprv však musí zniesť veľa utrpenia a byť zavrhnutý túto generáciu."

Lk 17,20-25

Ako spoznám „Božie kráľovstvo“ prítomné v mojom vlastnom živote? Je to „vnútri“! Dokážem rozpoznať zázrak, dar a zázrak svojho života už dnes? Keď počúvame správy, ľahko sa môžeme cítiť ohromení, nič sa nezdá byť pokojné ani radostné, akoby sa vytratila Božia činnosť. Božia prítomnosť a jeho kráľovstvo je však stále aktívne. Zakaždým, keď niekto koná z lásky, je tu Božie kráľovstvo. Kde je spravodlivosť, akokoľvek malá, tam je Božie kráľovstvo; kde je krása, tam je Božie kráľovstvo. Pýtam sa sám seba: ako vidím svet okolo seba? Áno, je tu bolesť a utrpenie, ale môžem vidieť aj Božiu činnosť? Keď sa obzerám späť na svoj deň, robím si zoznam malých gest lásky – povzbudzujúcich správ; telefonát atď. Ďakujem za tieto veci a prosím Ježiša, aby mi pomohol vidieť jeho činnosť a oslobodil ma od slepoty. Učeníci netrpezlivo očakávajú príchod Kráľovstva. Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie pre nás znamenajú, že kráľovstvo je už na dosah: „Hľa, kráľovstvo Božie je medzi vami“. Je už prítomná prostredníctvom Ježišovho učenia a uzdravovania. Kdekoľvek dávame alebo prijímame pravú lásku, láskavosť, miernosť, súcit, štedrosť, zažívame Kráľovstvo. 'Kráľovstvo Božie je medzi vami!' Nebudú existovať žiadne vonkajšie znaky, ktoré by predpovedali jeho príchod, pretože už je tu. Najväčším znamením je samotná osoba Ježiša, ktorý na začiatku svojho verejného účinkovania ohlásil svoj príchod. Je ako malé semienko, ktoré vyrastie do obrovského stromu, ale už je prítomné a to nás napĺňa nádejou a istotou: kráľovstvo je už medzi nami. Vo svete, kde sa Kráľovstvo zdá byť také vzdialené, niekedy dokonca aj neprítomné, prosím o milosť, aby som bol citlivý na jeho prítomnosť a mohol sa naň spoľahnúť, aby som udržal svoj záväzok k jeho rastu. Kráľovstvo tu ešte nie je vo svojej plnosti. Toto medzičasy je ťažké a často tajomné, pretože dobro musí znášať veľa utrpenia a odmietnutia, ako to predpovedá sám Ježiš. Modlím sa za tých, ktorí trpia pre Kráľovstvo. Otče, nech príde tvoje kráľovstvo! Božie kráľovstvo je na dosah; iba Boh ma môže inšpirovať a umožniť mi, aby som sa dostal ešte o kúsok ďalej, aby som dovolil vláde Boha, aby o niečo viac začala pôsobiť. Božie kráľovstvo je mimo dohľadu mnohých; Prosím Boha, aby ma požehnal, aby som mohol vidieť, ako Boží Duch už pôsobí vo svete okolo mňa. Možno sa znova pozriem na to, kde cítim najväčšiu výzvu, v nádeji, že uvidím, ako môže Boh konať pre dobro. Židia očakávali, že od Boha bude poslaný niekto, kto prinesie Kráľovstvo Božie na tejto zemi – Mesiáša. Ježiš je pre nás Mesiáš, ktorý prišiel medzi nás. Ale ako povedal Pilátovi: Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta, ale kráľovstvo Ducha. Všetci môžeme mať účasť na tomto Kráľovstve tým, že budeme žiť tak, ako nás učil Ježiš, tým, že budeme žiť skutočne kresťanským životom. Jeho pomoc je nám neustále prítomná na našej ceste viery. Otázka farizejov predpokladá, že Božie kráľovstvo ešte len príde a bude viditeľné (ako pozemské kráľovstvo). Ježiš odpovedá, že kráľovstvo je už prítomné, ale je neviditeľné: „Božie kráľovstvo je medzi vami“. Alternatívny preklad znie: „Božie kráľovstvo je vo vás“. Keď sa Ježiš rozprával so svojimi učeníkmi, povzbudzuje ich, aby sa nenechali rozčúliť, ba ani príliš nezvedavo, ohľadom konca čias a (druhého) príchodu Syna človeka. Namiesto toho nech sa sústredia na tu a teraz a zamyslia sa nad Ježišovým vlastným učením: Syn človeka „musí najprv zniesť veľa utrpenia a byť zavrhnutý touto generáciou“. Toto čoskoro uvidia v Jeruzaleme. Toto je napätie každého kresťana: dúfať, že Boh zasiahne a prinesie lepší svet, a zároveň pracovať a konať s vedomím, že všetko závisí od nás. Pane, varuješ ma, aby som sa nenechal rozptyľovať strašiakmi a prorokmi, ktorí si nárokujú súkromné ​​zjavenia o konci sveta. Je to náš svet; musíme ju formovať a starať sa o ňu s trpezlivosťou a odvahou.  „Božie kráľovstvo“ znamená Božiu prítomnosť, lásku a dobrotu. Ako som dnes zažil Boha vo svojom živote? Dovoľujem Bohu, aby si ma viac a viac prevzal? Je to tak, že kráľovstvo Božie rozkvitne v mojom srdci. Často hľadáme u mimoriadnych ľudí uistenie, že Boh je v našej súčasnej situácii. Boh sa však častejšie nachádza v tichu; v tichej vytrvalosti, tichej radosti, tichej láskavosti a dobrote. Pane, daj mi ticho a pokoj, aby som ťa našiel. Ježišovo kráľovstvo nie je z tohto sveta, farizeji sa čudujú, kedy príde, nechápu, že kráľovstvo Božie je vnútri, nie je to pozemské kráľovstvo, ale kráľovstvo srdca, kde vládne pravda a spravodlivosť, spravodlivosť a pokoj . Aby sme mohli žiť v kráľovstve, musíme sa držať Ježišovho učenia. ‚Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť‘ a všetko bude dobré. Tvoj prísľub nám, Ježišu, je, že ak ťa máme ako Pána svojho života, všetko, čo potrebujeme, bude naše. Tým nechceme povedať, že životom prejdeme bez bolesti a ťažkostí, ale prejdeme životom s vami po našom boku, aby ste nás viedli a chránili a pomáhali nám na našej ceste. Božie kráľovstvo je tiché a nenápadné, nie je to veľká šou. Jedným zo spôsobov, ako to chápať, je spoločnosť bez nadvlády, v ktorej sú ľudia oslobodení, aby sa stali tým, čím ich Boh myslí. Žiadam, aby som nikomu nedominoval, ale rešpektoval slobodu každého byť sám sebou. Modlím sa: ‚Ježišu, často hovoríš o tom, že musíš trpieť. Nech mám odvahu trpezlivo znášať kríže, ktoré mi život posiela. Môžem veriť, že trpezlivo znášané nevyhnutné utrpenie prináša svetu dobro, ako to urobila vaša smrť.“ Toto je napätie každého kresťana: dúfať, že Boh zasiahne a prinesie lepší svet, a zároveň pracovať a konať s vedomím, že všetko závisí od nás. Pane, varuješ ma, aby som sa nenechal rozptyľovať strašiakmi a prorokmi, ktorí si nárokujú súkromné ​​zjavenia o konci sveta. Je to náš svet; musíme ju formovať a starať sa o ňu s trpezlivosťou a odvahou. Niekedy sa musíme poriadne pozerať, aby sme videli Božie kráľovstvo a jeho vlastnosti. V okolí, komunite alebo v rodine si nemusíme hneď všimnúť veci Ježišovho kráľovstva. Kdekoľvek nájdeme vlastnosti blahoslavenstiev alebo vlastnosti úprimnej lásky, tam nájdeme Božie kráľovstvo.

Kedy príde Božie kráľovstvo

Farizeji položili Ježišovi Kristovi zaujímavú otázku: Kedy príde Božie kráľovstvo. Táto otázka zaujíma aj nás. Odpoveď nášho Spasiteľa vyvracia nesprávne predstavy o Božom kráľovstve, ktoré mali farizeji a azda i tie, ktoré máme my. Spasiteľ hovorí, že Božie kráľovstvo je v nás. Božie kráľovstvo je čosi skrytého a nachádza sa predovšetkým v srdci človeka. Kde Božia vôľa určuje ľudský život a Božia láska napĺňa srdce, tam je Božie kráľovstvo. Prítomnosť alebo neprítomnosť Božieho kráľovstva sa ukazuje na mestách, na spoločenských vrstvách, na rodinách a priateľských stykoch jednotlivých ľudí. Pápež Pavol VI. vo svojom nádhernom vyznaní viery hovorí: „Čo sa týka Božieho kráľovstva, nemôže sa jeho rast zamieňať s pokrokom ľudskej kultúry a techniky, ale pozostáva v stále hlbšom poznaní nepreniknuteľných bohatstiev Krista, v stále silnejšej nádeji na večné dobrá a v stále vrúcnejších odpovediach na Božiu lásku.“ Dalo by sa teda povedať, že príchod Božieho kráľovstva máme vo vlastných rukách. A tak by bolo dobré pouvažovať nad otázkou: „Čo robím preto, aby Božie kráľovstvo zavládlo v mojom srdci, rodine, pracovisku...?“ Amen Pýtame sa: „Kde hľadať Božie kráľovstvo, keď žijeme na zemi?“ Ježiš Kristus dôrazne odpovedá na túto otázku a hovorí: „Božie kráľovstvo je medzi vami“ (Lk 17, 21). Nesmrteľná duša, povolaná k nadprirodzenému životu je nositeľkou tejto božskej výsady. Nárok na Nebeské kráľovstvo bez osobnej spásy nie je možný. A tak obe tieto veličiny adekvátne vyplňujú zmysel kresťanstva a jeho charizmatického poslania. Spása a večnosť inšpirujú k rozlišovaniu konštruktívnych materiálnych a duchovných hodnôt. Materiálne hodnoty sú ľuďom blízke, pretože podporujú pozemský život, zároveň však napomáhajú pochopiť hodnoty nadprirodzené. Kresťanstvo si váži hodnoty stvoreného sveta a s úctou na ne pozerá, pretože sú dielom Boha Stvoriteľa. Súčasne vyjadrujú i obraz jeho nekonečnej múdrosti. Spása a večný život je pre veriaceho vrcholom túžob, myšlienok a práce, pretože uskutočňujú prisľúbené Božie kráľovstvo a právo na večný život.. Dávajú zmysel bolesti i radosti, sú svetlom v pochybnostiach a napĺňajú ducha pokojom. Bol raz jeden roztržitý profesor, ktorý bol tak zaujatý svojou prácou, že často zabúdal na jednoduché detaily života. Jedného dňa mu manželka povedala: „Henry, nezabudni, dnes sa sťahujeme. Pozri, do vrecka ti dávam lístok s novou adresou. Nezabudni!“ Deň ubehol a profesor z práce prišiel domov. Vstúpil dnu a zbadal, že dom je prázdny. Znepokojený vyšiel von, sadol si na schody a usiloval sa spomenúť na adresu nového bydliska. Zbadal chlapca, ktorý išiel k nemu, a spýtal sa: „Chlapček, nevieš kde išli tí ľudia, ktorí tu predtým bývali?“ Chlapec odpovedal: „Samozrejme, že to viem, ocko. Mamka mi povedala, že to určite zabudneš...“

      Zaiste, táto situácia v nás vyvolá úsmev. Len ťažko sa nám stane, že zabudneme na takéto „detaily“ života. No mnohokrát sa podobáme tomuto profesorovi, pokiaľ ide o „detaily“ duchovného života. Vyznávame síce, že očakávame Kristov slávny návrat, ale žijeme tak, akoby nikdy nemal nastať.

      Nezabúdajme, kto sme a kam smerujeme..

Dobrý úmysel

 

Ruská obec Kapčejovice bola veľmi chudobná. Druhá svetová vojna natoľko zbedačila jej obyvateľov, že už niekoľko rokov v domácnostiach chýbal cukor, múka, chlieb, soľ a iné potraviny. Istého dňa prechádzal okolo dediny vojenský nákladný vlak. Nepriateľ hodil niekoľko granátov a po výbuchu sa vlak vykoľajil. Vagóny sa prevrátili a soľ, ktorá bola v nich sa vysypala. Nemeckí vojaci odkázali obyvateľom z Kapčejovíc, aby si ju prišli nabrať. Ženy z dediny neváhali, za krátku chvíľu boli na mieste, kde sa vykoľajil vlak. Prútené košíky a drevené nádoby naplnili soľou. Domov sa vracali s radosťou, hovoriac o tom, kde všade soľ použijú. Vojaci ktorí na okolí sledovali každý pohyb, si všimli radosť odchádzajúcich žien. Nábožnosť bez skutkov lásky je len prelud.

Božia pomoc pre dobrý život

 

Mladý benediktínsky mních skôr ako vstúpil do návštevnej miestnosti, aby pozdravil hosťa, zostal stáť pred dverami. Celú minútu sa v tichu sústreďoval. Potom vstúpil do miestnosti. Na otázku, čo to vlastne robí a prečo, odpovedá: „Modlím sa a sústreďujem. Robím to vždy, prv než začnem pracovať a pred každým stretnutím , aby to prinieslo dobro.“ Iba on potreboval čas na tichú modlitbu a sústredenie? Aj Ježiš často vyhľadával osamelé miesta a tam trávil dlhý čas v rozhovore so svojim otcom v modlitbe. Aj mi nasledujme kroky Ježiša, aby náš život priniesol požadované dobro na zemi a po smrti večný život. 

 

Ako 34. ročný vysvätení za kňaza a dnes 34. rokov od jeho smrti.

 

Štefan Polák sa narodil 22. apríla 1940 v obci Plavecký Peter. Zomrel v noci zo 7. na 8. októbra v roku 1987 v obci Borovce kde od roku 1981 pôsobí ako administrátor miestnej farnosti. Bol slovenský rímskokatolícky kňaz. Vysvätený za kňaza bol v roku 1974, keď mal 34 rokov no a práve dnes je to 34 rokov od jeho smrti. Najskôr sa stal členom neslávneho združenia Pacem in terris a spolupracoval so Štátnou bezpečnosťou. A však po stretnutí s pápežom Jánom Pavlom II. chcel spoluprácu zanechať a členstva v Pacem in terris sa vzdal. V roku 1979 kňaz Štefan Polák pôsobí v Zlatých Moravciach ako kaplán. Farárom v Zlatých Moravciach a dištriktuálnym dekanom bol Štefan Nipča a druhým kaplánom v Zlatých Moravciach bol František Otčenáš. Rímskokatolíckemu kňazovi Polákovi kvôli jeho aktívnemu pastoračnému pôsobeniu a kontaktom so Svätou stolicou niekoľko rokov robili neznesiteľným život príslušníci ŠtB. No a v októbri 1987 bol brutálne zavraždený. Skutočný páchateľ vraždy nebol nikdy odhalený. Podľa niektorých zdrojov stála za jeho smrťou Štátna bezpečnosť. V noci na 8. októbra 1987 ho niekto zavraždil na fare v Borovciach. Niekoľko dní predtým bola fara pod stálym dohľadom polície alebo ŠtB, kňazovi sa niekto v anonymných telefonátoch vyhrážal, že bude zabitý. Tlač potom referovala o „lúpežnej vražde“, páchatelia však nič z miestnej fary v Borovciach nevzali. Štefana Poláka pochovali v jeho rodnej obci Plavecký Peter v Trnavskom kraji. Prípad vyšetrovala kriminálna polícia i Štátna bezpečnosť. Za páchateľa bol označený bezdomovec Ladislav Mácháč, ktorého vo februári 1989 odsúdili na 13 rokov väzenia. V októbri toho istého roku ho však oslobodili. Po roku 1989 bol prípad trikrát znovu otvorený. Páchateľ nebol usvedčený, pôvodne obvineného Ladislava Mácháča v roku 1993 našli mŕtveho pri železničnej trati po tom, čo údajne vypadol z vlaku.

Biblický pohľad na svätého Jozefa

 

Biblický pohľad a zmienky o osobe svätého Jozefa sú vo Svätom písme malé. Je to pochopiteľné, pretože v centre pozornosti evanjeliových textov je postava a učenie Ježiša Krista. Evanjelista Ján uvádza, že v rozhovore s Natanaelom Filip spomenul: „Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš a Proroci, Ježiša, Jozefovho syna z Nazareta“ (Jn 1, 45). Natanael reaguje slovami: „ Môže byť z Nazareta niečo dobré?“ Zmienka teda nie je zameraná na osobu Jozefa, ale na miesto pôvodu – Nazaret, ktorý podľa všetkého nemal v regióne Galiley dobrú povesť. Podľa názoru odborníkov Nazaret mal iba niekoľko stoviek obyvateľov a v tom čase bol bezvýznamnou vidieckou lokalitou. Dá sa predpokladať, že v Nazarete sa každý s každým poznal. Evanjelista Marek spomína len to, že Ježiš bol tesár, syn Márie (porov. Mk 6,33). Boh si neraz vyberá osoby a miesta, ktoré sú v ľudských očiach nepatrné, aby ukázal, že sa máme učiť Božiemu zmýšľaniu a pohľadu. 

34. apoštolská cesta Svätého otca Františka

 

Svätý otec František 266. rímsky biskup pricestoval na Slovensko. Od 12. septembra 2021 do 15. septembra 2021 sa zdržal na Slovensku. Pápež František bol na svojej 34. apoštolskej ceste. Svätý otec navštívil štyri slovenské mestá Bratislavu, Prešov, Košice a Šaštín. Posledný deň návštevy, v stredu 15. septembra, strávil pápež v Šaštíne. Po modlitbovom stretnutí s biskupmi sa uskutočnila svätá omša s homíliou Svätého Otca. V tejto homílii pápež František hovoril: „Nezabudnime na to, že nesmieme redukovať vieru na cukor, ktorý osladzuje život. To nesmieme. Ježiš je znamením, ktorému budú odporovať. Prišiel, aby priniesol svetlo tam, kde bola tma, čím sa temnota dostala na svetlo a musela ustúpiť. Preto proti nemu temnoty stále bojujú. Kto prijíma Krista a otvorí sa mu, vstane z mŕtvych; kto ho odmieta, uzatvára sa do tmy a je príčinou vlastnej skazy. Svojim učeníkom Ježiš vysvetlil, že nepriniesol pokoj na svet, ale meč totiž jeho Slovo je ako dvojsečný meč; vniká do našich životov, oddeľuje svetlo od temnoty a vyzýva nás si vybrať si: hovorí: „Vyber si!“ Pred Ježišom nik nemôže zostať vlažný alebo „sedieť naraz na dvoch stoličkách“. Nie, to sa nedá. Prijať ho znamená súhlasiť s tým, aby u mňa odhalil protirečenia, modly, vnuknutia zla, a aby sa pre mňa stal vzkriesením, lebo On ma dvíha, podáva mi ruku a pomáha mi znovu začať. Vždy znova ma dvíha. A práve takýchto prorokov potrebuje aj dnešné Slovensko. Nejde o to, aby sme boli k svetu nepriateľskí, ale aby sme boli vo svete znamením, „ktorému budú odporovať“, kresťanmi, ktorí vedia svojím životom ukázať krásu Evanjelia, ľuďmi, ktorí nastoľujú dialóg, kde sú odlišné postoje, ktorí zjavujú bratský život, kde v spoločnosti panuje rozdelenie a nesvornosť, ktorí šíria príjemnú vôňu prijatia a solidárnosti tam, kde často prevládajú osobné a kolektívne formy sebectva, ktorí chránia a zachovávajú život tam, kde sa uplatňuje logika smrti.“

Kostol Premenenia Pána v Španej Doline

 

Kostol, pôvodne románska stavba, prestavaná v gotickom štýle v roku 1254. Neskoršie prestavby v rokoch 1723 a 1824 dotvorili jeho dnešný vzhľad. Kostol, bašta, zvonica a fara tvoria jeden komplex opevnený hradbami vybudovanými v 1. pol. 16. storočia. Kostol Premenenia Pána stojí na svahu nad stredom obce a je spojený vonkajším opevnením. Námestie s kostolom spája 160 zastrešených schodov. 

Cisárska štôlňa

 

Cisárska štôlňa patrí k najstarším banským stavbám v Španej Doline. Bola jednou zo vstupných štôlní do banského revíru. Ráno sa pred ňou baníci pomodlili a potom fárali do jednotlivých šácht. V júli 1764 synovia cisárovnej Márie Terézie, korunný princ Jozef s bratom vojvodom Albertom navštívili Španiu Dolinu. Sprevádzaní baníkmi vstúpili do podzemia touto šachtou a vyšli na Starých Horách. Cesta im trvala 45 minút.

Škapuliarska púť Topoľčianky 2021

 

V dňoch od 14. do 18. júla sa uskutoční tradičná Škapuliarska púť v obci Topoľčianky. V tomto roku to bude 335. púť, keď sa pútnici v obci Topoľčianky zídu na Škapuliarskej púti, ktorá bude spojená s prijatím nových členov do Škapuliara. V sobotu 17. júla 2021 o 20:00 hod. bude hlavným celebrantom J. Exc. Mons. Peter Beňo pomocný biskup v Nitre. Duchovné podujatie vyvrcholí slávnostnou svätou omšou v nedeľu 18. júla 2021 o 10.30 hod. na miestnej Kalvárii. Hlavným celebrantom bude nitriansky biskup J. Exc. Mons. Viliam Judák.

Homília na 12. nedeľu v období cez rok B.

 

Keď sa zvečerilo, povedal Ježiš svojim učeníkom: „Prejdime na druhý breh.“ I opustili zástup a vzali ho so sebou, tak ako bol, na lodi. Boli s ním aj iné lode. Tu sa strhla veľká víchrica a vlny sa valili na loď, takže sa loď už napĺňala. On bol v zadnej časti lode a spal na poduške. Zobudili ho a povedali mu: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ On vstal, pohrozil vetru a povedal moru: „Mlč, utíš sa!“ Vietor prestal a nastalo veľké ticho. A im povedal: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ Zmocnil sa ich veľký strach a jeden druhému hovorili: „Čo myslíš, kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“ (Mt 4, 35 – 41)

Slová tohto evanjelia nás privádzajú na myšlienku ako je možné, že taký skúsený rybári ako boli Peter a jeho brat Ondrej, alebo Jakub a Ján sa preľaknú búrky na mori. Veď o svoje rodiny sa starali rybárstvom a rybárstvo bolo ich povolaním. Dá sa povedať že plavba loďou pre takýchto skúsených rybárov musela byť rutinou aj keď sa plavili v noci. Rybári poväčšine zažijú nejakú tú búrku na mori. Táto búrka však musela vykazovať extra obrovskú silu, ba takú, akú ešte skúsený rybári nezažili. Preľakli sa až do takej miery, že sa báli o svoje životy. Taký obrovský strach sa zmocnil rybárov. Čo stálo za extra silnou búrkou? Alebo, kto stál za preľaknutím apoštolov nám ponúkajú nasledujúce riadky evanjelia podľa Marka. Hneď po tomto texte evanjelia nasleduje texte vo svätom písme v ktorom čítame: „Prišli na druhý breh mora do gerazského kraja. Len čo vystúpil z lode, vyšiel z hrobov oproti nemu človek posadnutý nečistým duchom. Býval v hroboch a nik ho už nemohol zviazať ani reťazami. Lebo často ho sputnali okovami a reťazami, ale on reťaze roztrhal a okovy rozlámal; nik ho nevládal skrotiť. A stále, v noci i vo dne bol v hroboch a na vrchoch, kričal a tĺkol sa kameňmi. Keď v diaľke zbadal Ježiša, pribehol, poklonil sa mu a skríkol veľkým hlasom: „Čo ťa do mňa, Ježiš, syn najvyššieho Boha?! Zaprisahám ťa na Boha, nemuč ma!“ Lebo Ježiš mu povedal: „Nečistý duch, vyjdi z tohto človeka!“ A spýtal sa ho: „Ako sa voláš?“ Odpovedal mu: „Volám sa pluk, lebo je nás mnoho.“ A veľmi ho prosil, aby ich nevyháňal z toho kraja.“ (Mt 5, 1 – 10) Satan je tým ktorému išlo o to aby Ježiš spolu s apoštolmi neprišiel na druhý breh. No veď ho mal odtiaľ vyhnať a zachrániť tým život človeku. Ježiš je tu stále prítomný a snaží sa v našom živote pomôcť nám kráčať správnym smerom. Na nás ostáva otvoriť mu dvere svojej duše. Požiadať ho o pomoc a on to skutočne urobí.

Pamätný spis Slovenského národa

Po skončení revolúcie 1848-1849 ostali Slováci sklamaní, pretože požiadavky za ktoré bojovali im ani cisár, ani viedenská vláda nesplnili. Smrťou Ľudovíta Štúra v roku 1856 skončila aktivita popredných štúrovcov, ale nová generácia vzdelancov sa rozhodla vyčkať na vhodný okamih a znova pripomenúť požiadavky Slovákov. Pešťbudínske vedomosti publikovali hlavné body národného programu, ktoré boli predložené na celonárodnú diskusiu. Národné zhromaždenie sa uskutočnilo v Turčianskom sv. Martine v dňoch 6. – 7. júna 1861. Zišli sa tu Slováci z rôznych častí Slovenska, ako aj poprední predstavitelia národného a politického hnutia, aby prediskutovali, schválili a vyhlásili slovenský politický program. Tento program, zverejnený a prijatý pred päťtisícovým zhromaždením, dostal pomenovanie Memorandum slovenského národa (memorandum – pamätný spis). Jeho hlavným autorom bol Štefan Marko Daxner.

Humanizmus a Renesancia I.

 

Po roku 711 obsadili Arabi takmer celý Pyrenejský polostrov. Vytvorili tu Cordóbsky emirát, neskôr kalifát. Na severe krajiny sa zachovalo niekoľko kresťanských kráľovstiev a kniežatstiev, ktoré začali  s Arabmi vojnu za znovudobytie územia – reconquistu.  V 11. – 15. stor. dobyli skoro celé územie dnešného Španielska i Portugalska s výnimkou Granadského emirátu na juhu. Ústrednou postavou reconquisty sa stal chudobný španielsky rytie – hidalgo. Z obdobia bojov Španielov proti Arabom vznikli viaceré rytierska eposy. Najznámejší je Pieseň o Cidovi (1207). Základom definitívneho zjednotenia Španielska sa stal kráľovský sobáš Ferdinanda Aragónskeho a Izabely Kastílskej. V roku 1492 spoločne dobyli Granadu, poslednú baštu Arabov a v tom istom roku podporili výpravu Krištofa Kolumba do Ameriky. Po zámorských objavoch sa Španielsko stalo jedným z najsilnejších štátov sveta. (Zámorské objavy sa uskutočňovali v 15. – 18. stor. v rámci nich vznikli prvé koloniálne ríše Španielsko a Portugalsko. Hlavnou príčinou zámorských objavov bolo že v roku 1453 dobyli Turci Konštantinopol a obsadili úžiny Bospor a Dardanely.)

Pod názvom Svätá ríša rímska národa nemeckého vystupoval nejednotný a pestrý konglomerát rôznych krajín a národov. V 11. 15. stor. sem patrila veľká časť západnej a strednej Európy – dnešné Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko, krajiny Beneluxu, severné a stredné Taliansko ale aj Čechy a Morava. Základy ríše položil nemecký kráľ Oto I., ktorý sa po dobytí severného a stredného Talianska nechal korunovať v Ríme za cisára (962). O voľbe cisára z nového panovníckeho rodu rozhodovalo neskôr 7 najvyšších hodnostárov z radov šľachty a duchovenstva – kurfistov. V priebehu 11.-15. stor. nedošlo k zjednoteniu Nemecka, lebo sily a prostriedky na tento proces sa premárnili v križiackych výpravách, v dobyvačných vojnách v Taliansku, vo východnej Európe a Pobaltí. Nemecký tlak na východ (Drang nach Osten) zastavil až Alexander Nevský v bitke na Čudskom jazere (1242) a spojené poľsko-litovské vojská Grunwalde (1410), keď porazili nemeckých rytierov križiakov.

Po dobytí Kyjeva Tatármi (1240) sa východní Slovania ocitli na 240 rokov pod mongolskou nadvládou. Ich územie patrilo pod rozsiahlu Mongolskú ríšu a jej účasť – Zlatú hordu (Kipčak). Ruské knieža Dmitrij Donský, ktorý po prvý raz porazil Tatárov v bitke na Kulikovom poli (1380), začal zjednocovať ruské kniežatstvá. No až o sto rokov neskôr sa Ivanovi III., moskovskému kniežaťu, podarilo vymaniť východných Slovanov spod strašného mongolského jarma. Prvý korunovaný ruský cár Ivan IV., nazývaný Hrozný (celým menom Ivan Vasillievič z rodu Rurikovcov 25. augusta 1530 Kolomenskoje – 28. marca 1584 Moskva formálne vládol od troch rokov vládla však jeho matka Jelena Glinska po matkinej smrti sa chcela vlády zmocniť vysoká ruská šľachta (bojari) Ivan IV keď mal sedemnásť rokov vyhlásil sa za svätého cára a samovládcu Rusi. Prívlastok Hrozný dostal od vlastnej šľachty, pretože v záujme utvorenia absolutistického štátu rozdelil pôdu na dve časti. „Zemštinu“ spravovali bojari a „Opričinu“ dal šľachte oddanej cárovi. Založil prístav Archangeľsk a za jeho vlády sa do krajiny dostal kníhtlač), vytvoril ruský absolutistický štát (samovláda, autokracia – forma vlády keď jedna skupina alebo malá časť osôb riadi štát vládne neobmedzene). Rozšíril ruský štát o stredné a južné Povolžie (vyvrátený Kazanský a Astrachánsky chanát) a o Sibír, ktorú dobyl kozácky ataman Jermak (zničený Sibírsky chanát). Rusko sa tak územne stávalo jedným z najväčších štátov tých čias. 

Novoveké myslenie a kultúra

Nové filozoficko-kultúrne hnutia humanizmus a renesancia sa zrodili v 14. stor. v Taliansku, odkiaľ sa v 15. stor. rozšírili do iných európskych krajín. Humanizmus (humanus = ľudský) nadviazal na antický ideál harmonickej krásy tela a duše, pričom do centra pozornosti vyzdvihol človeka a jeho záujmy. Tým od základu zmenil stredoveké myslenie ľudí a poznačil celý spoločenský život. Renesancia (znovuzrodenie) vznikla premietnutím humanistických myšlienok od umenia. Predchodcom humanizmu v Taliansku bol Dante Alighieri, ale skutočným predstaviteľom sa stal až básnik Francesco Petrarca a prozaik Giovanni Boccaccio. Diela napísané v národnom jazyku a zaoberajúce sa postavením človeka s jeho ľudskými dilemami vytvoril aj tvorca románu Španiel Miguel da Cervantes Saavedra a anglický dramatik William Shakespeare. Ich diela sa čítajú a hrajú dodnes. Najväčším európskym humanistom však bol Erazmus Rotterdamský pochádzajúci z Nizozemska. K šíreniu humanistických výrazne prispel Gutenbergov objav kníhtlače. (Johanes Gutenberg vlastným menom Johanes Gensfleisch, sa narodil okolo roku 1397 v Porýní, zrejme v meste Eltville nad Rýnom na dvore nazývanom Hof zum Gutenberg – odtiaľ pochádza meno Gutenberg, ktoré prijal. Pretože mesto narodenia nie sú doložené prisudzuje sa miesto narodenia Mainz. Študoval na univerzite v Erfute. Istý čas žil v Štrasburgu vo Francúzsku kde vynašiel aj kníhtlač princíp tlačenia bol v tom že písmená sa skladali zrkadlovito do slov. Slová sa dali do formy po tlači sa forma rozobrala. Neexistujú presné záznamy o roku vynádjenia knihtlače ale odhadujú sa medzi rokmi 1436 – 1443. Tlačilo sa lisom.) Thomas More, anglický filozof a politik, a Niccolo Machiavelli, taliansky politický teoretik, sa zaoberali projektmi ideálneho štátu. Záujem o matematické vedy viedol k veľkým objavom v astronómii. Poľský astronóm Mikuláš Koperník v diele O pohyboch nebeských telies vysvetlil, že Zem je planétou obiehajúcou okolo Slnka (heliocentrický systém). Cirkev na istý čas zaradila dielo medzi zakázané knihy. Podobné ťažkosti prekonávali aj ďalší vedci, ako Galileo Galilei alebo Gordano Bruno. Nizozemec Gerhard Mercator vytvoril mapu sveta, na ktorej sú aj novodobé kontinenty a krajiny. Prvé renesančné stavby vznikli v talianskej Florencii. Boli nižšie ako gotické, prispôsobené ľudským rozmerom. Vo výzdobe sa zdôrazňoval vodorovný smer (horizontálny) a antické stĺpy. Múr znovu nadobudol nosný význam a používali sa pravouhlé tvary (štvorec a obdĺžnik). Stavby často zdobili veľkorysé kupoly a pomaľované omietky. Najznámejšími renesančnými stavbami sú Dóm vo Florencii a Chrám sv. Petra v Ríme. Zaujímavé sú aj mestské paláce, radnice, zámky i opevnenia v Taliansku a Francúzsku. Zámky mali štvorkrídlový pôdorys a vnútorné nádvorie, ktoré zdobili arkády (u nás v Bytči). Protiturecké pevnosti vznikli v Nových Zámkoch, Komárne, Banskej Bystrici i v Banskej Štiavnici a v Levoči vybudovali zaujímavé radničné budovy. Renesanční sochári študovali pohyb a činnosť svalov. Doteraz neprekonané sú diela Michelangela Buonarrotiho – socha Dávida, Piety a Mojžiša. Na Slovensku sa zachoval oltár svätého Juraja vo Svätom Jure pri Bratislave a Rolandova fontána v Bratislave. Maliari študovali vzťah farby a osvetlenia i zákony perspektívy. Vznikli prvé skutočné portréty a osamostatnila sa krajinomaľba. V maľbe však prevládali náboženské alebo antické motívy. Okrem olejomaľby sa veľkej obľube tešila maľba do mokrej omietky – freska, ktorá mala dlhú trvácnosť, ale od autora vyžadovala veľkú zručnosť. Maliar musel vždy dokončiť tú časť obrazu, pod ktorú nahodili omietku. Neprekonateľné sú fresky v Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne v Ríme, ktoré namaľoval Michelangelo. Záhadný úsmev Mony Lisy od Leonarda da Vinciho dodnes udivuje návštevníkov parížskeho Louvru. Vatikánske komnaty vyzdobil Rafael Santi. Najväčším portrétistom sa stal Tizian, za ktorým nezaostávali ani nizozemskí bratia Van Eyckovci či Nemec Albrecht Dürer. Na Slovensku zdobia fresky Bratislavský hrad i kostoly v Strážkach a Slavošovciach. Renesančné maľby  nájdeme v Hervartove i v Čeríne. Humanizmus a renesancia vplývali na rozvoj ľudského myslenia, šírenie umenia, rozvíjali literatúru v národných jazykoch a zmenili názory človeka na život i na smrť. Pripravili pôdu na začiatok premien v cirkvi – reformáciu.

Sto rokov od konsekrácie prvých troch slovenských biskupov.

Presne pred sto rokmi 13. februára 1921 o 8:00 hod. začala slávnostná konsekrácia prvých troch slovenských biskupov. Hlavným konsekrátorom bol Clemente Micara spolusvätitelia boli Karol Kašpar a Anton Podlaha. Pre obrad slávnostnej vysviacky bolo náročky určené mesto Nitra ako starobylý symbol slovenskej kresťanskej a štátnej tradície. Vysviacke predchádzali dôkladné prípravy. Vytvoril sa prípravný výbor, na čele ktorého stál agilný tajomník nového nitrianskeho biskupa ThDr. Karola Kmeťku Jozef Tiso. Noví slovenskí biskupi už začiatkom januára 1921 prostredníctvom pražskej nunciatúry dostali menovacie dekréty a zároveň aj žiadosť o založenie prísahy. Preto odcestovali do Prahy. Po ich príchode dostali pozvánku na spoločné raňajky s prezidentom T. G. Masarykom. Termín bol dohodnutý na 3. februára 1921. Pozvanie prijali aj pražský arcibiskup František Kordáč a apoštolský nuncius v Č-SR Clemente Micara. Prezident sa však raňajok nezúčastnil dôvodom bola jeho choroba, konali sa však bez neho. Vládnych činiteľov zastupoval minister školstva Jozef Šusta a minister  s plnou mocou pre správu Slovenska Martin Mičura a prezidentskú kanceláriu zastupoval Přemysl Šámal. Biskupi ostali ešte v Prahe pretože v kláštore redemptoristov absolvovali osemdňové duchovné cvičenia ako vnútornú prípravu na vysviacku.  Hlavný svätiteľ, arcibiskup Clemente Micara spolu s dvoma spolusvätiteľmi – českými svätiacimi biskupmi Karolom Kašparom a Antonínom Podlahom pricestovali najprv do Bratislavy zvláštnym vlakom v sobotu ráno 12. februára 1921. Bol to vôbec prvý pobyt nuncia Micaru na Slovensku. Spolu s biskupmi pricestovali aj predseda Československej strany ľudovej Ján Šrámek. Na bratislavskej stanici ich privítali všetci traja noví slovenskí biskupi: ThDr. Karol Kmeťko, Ján Vojtaššák a Marián Bláha, ktorí boli v Bratislave o deň skôr. Slávnostné privítanie predniesol minister M. Mičura za štátnych predstaviteľov a Andrej Bielek za trnavský generálny vikariát, kam patrila aj Bratislava. Prítomný boli aj predstavitelia teologickej fakulty, nápadne však chýbali členovia kapituly. Nuncius Clemente Micara na privítanie odpovedal príhovorom, v ktorom vyzdvihol, že návšteva Slovenska a jeho hlavného mesta Bratislavy mu spôsobuje veľkú radosť. Súčasne prejavil presvedčenie, že vysviacka slovenských biskupov bude mať blahodárny vplyv pre cirkev i pre štát. Vlak pokračoval do Nitry kde prišiel o 14.00 hod. privítali ich ThDr. Karol Kmeťko, zástupcovia kapituly, mesta a armády. Prítomný bol aj veľký počet veriacich ktorí sa schádzali v Nitre. Hodinu po príchode vlaku z Bratislavy prišiel ďalší vlak tentoraz z Moravy, ktorý doviezol arcibiskupa Antonína Cyrila Stojana a spolu s ním prišlo asi 600 členov katolíckeho telocvičného spolku Orol. Slávnostný sprievod smeroval ulicami mesta ktoré bolo slávnostne vyzdobené a ožiarené približne 3000 lampiónmi a fakľami. Na druhý deň v nedeľu 13. februára 1921 ráno o 8:00 hod. v piaristickom kostole sv. Ladislava. Výber miesta nebol náhodný. Kostol sv. Ladislava stojí na vŕšku sv. Ondreja a ktorý bol v danom roku najväčším kostolom Nitry a v tom čase plnil funkciu farského kostola. Hlavným svätiteľom bol podľa ich priania apoštolský nuncius v Česko-Slovensku Clemente Micara za asistencie ďalších dvoch spolukonsekrátorov, toho času pomocného královohradeckého biskupa Karla Kašpara a pomocného pražského biskupa Antonína Podlahu. Vysviacalo sa podľa veku, čiže prvý bol vysvätený Marián Blaha, potom ThDr. Karol Kmeťko a nakoniec Ján Vojtaššák. ThDr. Karol Kmeťko mal v čase vysviacky 46 rokov. Po obrade vysviacky nuncius odovzdal biskupom znaky biskupskej hodnosti – biskupskú berlu a prsteň a svätá omša pokračovala tak, že nuncius ju slúžil na hlavnom oltári a novovysvätení biskupi na bočných oltároch, keďže vtedy ešte neexistoval obrad koncelebrácie. Na konci svätej omše odovzdal apoštolský nuncius za spevu Te Deum vysväteným biskupom biskupské mitry.

Stredoveká spoločnosť

Stredoveká spoločnosť mala hierarchické usporiadanie. Podľa tzv. učenia o trojakom ľude bola spoločnosť na základe Božieho predurčenia rozdelená na duchovných, šľachticov a poddaných. Duchovní sa mali modliť za seba a za iných, šľachta mala ochraňovať seba a iných a poddaní mali pracovať pre seba aj pre iných. Toto náboženské zdôvodnenie spoločenského usporiadania stredovekej spoločnosti bolo iba rámcové, pretože okrem týchto základných skupín existovalo množstvo ďalších spoločenských vrstiev. Základom sociálnej organizácie stredovekej spoločnosti bola tzv. lénna sústava. Spočiatku sa pôda (léno) udeľovala dočasne, len na obdobie života lénnika, ktorému bola prepožičaná. Okrem toho pôvodný vlastník mal právo kedykoľvek mu ju odňať. Najskôr týmto spôsobom získavali pôdu členovia kráľovskej družiny. Panovník tak odmeňoval ich služby a udržoval si svoju moc nad nimi. Zároveň sa však zaviazal, že bude svojho lénnika ochraňovať, bude k nemu spravodlivý a v  prípade potreby bude obhajovať jeho záujmy. Čoskoro však tieto podmienky prestali lénnikom vyhovovať a chceli, aby pôdu mali v dedičnej držbe, teda aby ju vlastnili aj ich potomkovia. Navyše sa ukázalo, že panovník už nedokáže uplatňovať zvrchovanú moc na celom území štátu, ale časť svojej moci musí preniesť na iné osoby. Tak sa postupne vytvárala šľachta. Základnou podmienkou jej existencie bol získať právo na dedičnú držbu pôdy. Dedičná držba pôdy pre šľachtu znamenala, že ju zasa ona môže dávať ako léno iným osobám. V priebehu vývoja sa tak postupne vytvorili zložité väzby vzájomných vzťahov nadriadenosti a  podriadenosti. Lénnu pyramídu stredovekej spoločnosti možno teoreticky rozdeliť na svetskú časť a duchovnú časť. Na vrchole svetskej časti lénnej pyramídy stredovekej spoločnosti bol cisár, ktorému podliehali kresťanskí panovníci jednotlivých štátov. V rámci každého štátu boli panovníkovi podriadení šľachtici, ktorí sa zasa rozdeľovali na viacero vrstiev. Podložie lénnej pyramídy tvorili obyvatelia miest a dedín, ktorí sa takisto členili na množstvo skupín. Boli viazaní rôznymi obyčajovými či kodifikovanými právnymi predpismi. Hierarchické vzťahy pritom nesmerovali len zhora nadol, ale aj zdola nahor. Lénna putá boli vzájomné. V priebehu vývoja sa tak postupne vytvorili zložité väzby vzájomných vzťahov nadriadenosti a  podriadenosti. Lénnu pyramídu stredovekej spoločnosti možno teoreticky rozdeliť na svetskú časť a duchovnú časť. Na vrchole svetskej časti lénnej pyramídy stredovekej spoločnosti bol cisár, ktorému podliehali kresťanskí panovníci jednotlivých štátov. V rámci každého štátu boli panovníkovi podriadení šľachtici, ktorí sa zasa rozdeľovali na viacero vrstiev. Podložie lénnej pyramídy tvorili obyvatelia miest a dedín, ktorí sa takisto členili na množstvo skupín. Boli viazaní rôznymi obyčajovými či kodifikovanými právnymi predpismi. Hierarchické vzťahy pritom nesmerovali len zhora nadol, ale aj zdola nahor. Lénna putá boli vzájomné. Vzdanie sa časti osobnej slobody bolo kompenzované poskytovanou ochranou či inými výhodami. Výroba najrôznejších predmetov bežnej potreby z dreva bola tradičnou každodennou činnosťou roľníkov a remeselníkov. Výrobu dlabaných misiek, tanierov, lyžičiek, rôznych paličiek, varešiek, klieští a  vidličiek, potrebných pri varení a manipulácií s nádobami, ďalej korýt, vedier alebo jednoduchých vydlabávaných člnov (monoxylov), tkáčskych stavov, zvládal každý šikovný hospodár alebo hospodárka za pomoci jednoduchých nástrojov - sekier a nožov. Píla vtedy síce už známa bola, ale nebola príliš rozšírená a ani používaná. Remeselníci: Špecializovanejších remeselníkov môžeme očakávať v prípade náročnejších výrobkov, akými boli napríklad kolesá alebo celé vozy či lode, radlá, pluhy, sudy, kade prípadne tiež štíty, kde bolo treba zložitejšie súčiastky napríklad spojovať bez pomoci kovových klincov (čapy a pod.) alebo naopak zaobstarané špeciálnym kovaním. Ďalej poznáme tiež napríklad sústružníkov dreva, bednárov a sudárov. Bednári vyrábali rôzne misy, dózy, vedrá a ďalšie nádoby z mäkkého - tzv. bieleho dreva, spojovaného čapmi alebo drevenými obručami (brezovými, lieskovými). Sudári vyrábali kade, sudy či vedrá na vodu obvykle z dreva tvrdého - čierneho, s použitím kovových obručí a ďalšieho kovania. Sudy určené pre víno alebo pivo sa vylievali smolou a vysírovali. Korytári potom vyrábali rôzne drevené žľaby a  korytá. V ranom stredoveku sa práca vyššie uvedených remeselníkov, pracujúcich s drevom voľne prelínala - jeden remeselník mohol tak podľa potreby vyrábať všetko, od sudov cez vedrá po korytá. K presnejšiemu vymedzeniu a vyčleneniu na jednotlivé remeslá došlo až neskôr, pri výrobnej špecializácií vo vrcholnom stredoveku.

Formovanie Franskej ríše

Franská ríša trvala najdlhšie z kráľovstiev, ktoré vznikli v období sťahovania národov. Pre formovanie stredovekej Európy mala nesmierny význam, pretože položila základy dvoch najvýznamnejších západoeurópskych stredovekých monarchií: Francúzska a Rímskonemeckej ríše. Práve na území Franskej ríše došlo ku vzniku vzťahov vazalskej závislosti a feudálneho systému. Franskí misionári mali zase veľkú zásluhu na šírení kresťanstva medzi germánskymi a slovanskými kmeňmi; bez franských kláštorov a učencov v nich pôsobiacich by pre nás nezostali zachované poklady antickej vzdelanosti. Prvé správy o Frankoch pochádzajú z druhej polovice 3. storočia, keď obývali oblasti na severovýchod od dolného toku Rýna. Práve v tejto dobe začali podnikať pustošivé vpády na severozápad rímskej provincie Galie. Začiatkom 4. storočia začali Frankovia vstupovať do rímskej armády a usádzali sa i s rodinami na rímskom území, kde sa podieľali na obrane hraníc, nezriedka proti vlastným súkmeňovcom. Začiatkom 5. storočia už existovali dva franské kmeňové zväzy Sálskych a Porýnskych Frankov, ktoré vyvíjali tlak na rímske hranice. V druhej polovici 5. storočia Porýnski Frankovia rozšírili svoju moc aj na ľavý breh Rýna, Sálski Frankovia vedení Chlodiom, prvým známym panovníkom z rodu Merovejovcov, obsadili časť provincie Galie, kde sa podrobili pod rímsku zvrchovanosť. Rozklad rímskej moci v Galii im však umožnil začať výboje do vnútrozemia ríše. Iba niekoľko desaťročí po zosadení posledného rímskeho cisára zjednotil franské kmene pod svojou nadvládou Chlodovik I. z rodu Merovejovcov. Ten v roku 498 (podľa niektorých zdrojov r. 496/7) prijal – i pod vplyvom svojej burgundskej katolíckej manželky Klotildy – z rúk remešského arcibiskupa kresťanský katolícky krst. To malo veľký význam pre budovanie novej ríše, pretože na jej územiach existovala dobre zavedená cirkvená správa (biskupstvá), ktoré po rozklade rímskej správy plnili okrem duchovných aj svetské verejnoprávne úlohy. Chlodovikovi a jeho synom sa podarilo ríšu rozšíriť o územia ďalších germánskych kmeňov: Alemanov, Durínov, Burgundov a Bavorov. Po Chlodovikovej smrti sa podľa germánskych zvykov rozdelila ríša medzi jeho štyroch synov. Drobenie základnej panovníckej moci a dynastické zápasy viedli k nárastu moci šľachty a k oslabeniu jednoty ríše, z ktorej sa po mnohých nepokojoch v druhej polovici 6. storočia vyprofilovali tri v podstate samostatné dŕžavy: Neustria s centrom v Paríži, Austrázia s centrom v Remeši a Burgundsko s centrom v Orleanse. Iba silným panovníkom sa podarilo získať vládu nad všetkými troma časťami ríše –boli to napríklad Chlothar II. A jeho syn Dagobert I., u nás známy svojím sporom s franským kupcom Samom, prvým zjednotiteľom slovanských kmeňov na našom území. Po Dagobertovi I. už ani jeden merovejský panovník nedokázal presadiť svoju vôľu proti šľachte, ktorej moc, reprezentovaná funkciou majordómov, bola neotrasiteľná. Od 7. storočia sa na juhu Európy začína objavovať nová hrozba – Arabská ríša. Výbojní arabskí kalifovia postupne ovládli africké a ázijské Stredomorie a vtrhli aj do Španielska, ktoré až na malú časť na severe obsadili. Odtiaľ od roku 720 podnikali výboje na franské územia, obsadili Akvitániu a ich postup zastavil až majordóm Karol Martell v bitke pri Poitiers v roku 732. Syn Karola Martella Pipin Krátky v roku 741 s pápežským požehnaním zosadil posledného merovejského kráľa a sám sa stal vládcom nad celou ríšou. Po Pipinovej smrti sa stali kráľmi jeho synovia Karol (neskôr zvaný Veľký) a Karolman, ktorý (pravdepodobne bratovým pričinením) r.771 zomrel, a tak sa Karol stal jediným franským vládcom. Väčšinu svojej vlády venoval Karol Veľký výbojom, čím vznikla koncom 8. a začiatkom 9. storočia v západnej Európe obrovská ríša, ktorej východné hranice siahali až po Labe a stredný Dunaj, južné po Apeniny, juhozápadné po rieku Iber a na západe a severe ju ohraničoval Atlantický oceán a Severné more. Keď sa pápež Hadrián I. Dostal do sporu s longobardským kráľom Desideriom, Karol využil situáciu, porazil Desideria a r. 773 prijal sám hodnosť langobardského kráľa. Pápežovi potvrdil panstvo nad ravennským exarchátom a r. 781 presne určil hranice pápežského štátu. Vyše tridsať rokov trvali Karolove kruté boje proti Sasom, ktorí sídlili v dolnom Nemecku. Karolovi velitelia pohanských Sasov násilne obracali na kresťanstvo a často ich vysídľovali z pôvodných sídel do iných oblastí. Keď však Karol ich územie ovládol a zaviedol na ňom svoju grófsku správu, zaručil Sasom rovnaké práva ako mali obyvatelia jeho ríše a dal spísať ich vlastné saské zákony. Potlačením vzbury bavorského vojvodu Tasila pripútal k svojej ríši Bavorsko a podnikol dve vojenské výpravy proti Avarom, ktorých kaganát v Panónii úplne rozvrátil. V Podunajsku založil dve pohraničné marky, kde sa sústredila misijná činnosť cirkvi, zameraná na pokresťančovanie Slovanov. Karolove vojská zasahovali aj do vnútorných rozporov medzi Arabmi v Španielsku, jeho výprava r. 778, známa z piesne o Rolandovi, sa však skončila porážkou. Karol Veľký sa na Vianoce r. 800 nechal pápežom korunovať v Ríme za cisára, čím sa vyhlásil za symbolického nástupcu rímskych cisárov. Korunovácia spôsobila medzi Franskou ríšou a Byzanciou napätie, ktoré prerástlo v ozbrojený boj. Keď však Karolov syn Pipin zaútočil na benátske ostrovy a prístav Zadar, Byzancia uznala Karolovu cisársku hodnosť a odvtedy mal kresťanský svet dvoch cisárov a dve nezávislé cisárstva: východné a západné. Územie svojej ríše rozdelil Karol na grófstva, spravované oddanými grófmi, hraničné oblasti, tzv. marky, ovládal polovojenským režimom. Cirkevná správa sa kryla so svetskou; biskupov menoval panovník. Základom ekonomiky jeho ríše bol veľkostatok, ktorý zaobstarával nielen poľnohospodársku, ale aj remeselnú produkciu. Samotný panovník nemal svoje stále sídlo, ale aj so svojím dvorom obchádzal ríšu a sídlil na statkoch, ktoré mu zaobstarávali obživu. Jeho obľúbeným sídlom bolo mesto Aachen, kde dal vystavať palác a katedrálu, v ktorej je pochovaný. Karol Veľký sústredil na svojom dvore množstvo vzdelancov, ktorých potreboval pre správu svojej obrovskej ríše. Podporoval zakladanie škôl pri kláštoroch a biskupských sídlach. Tieto školy nadväzovali na antickú učenosť, ich plodmi bolo očistenie latinčiny od barbarských nánosov, používanie nového, čitateľného písma (karolínska minuskula), a rozvoj iluminačného maliarstva. Keďže vzorom pre toto kultúrne dianie bola antika, nazývame ho aj karolínskou renesanciou. Karolov syn Ľudovít Pobožný nebol schopný udržať ríšu, v ktorej sa prejavovali všetky rozpory veľkého štátu: odlišnosť území, snaha okrajových oblastí o osamostatnenie, pokusy šľachty o získanie väčšej moci. Po jeho smrti viedli dynastické spory k rozdeleniu ríše medzi jeho troch synov na základe Verdunskej zmluvy z r. 843. Najstarší syn Lothar získal titul cisára a územie v Itálii a Burgundsko, Karol Holý územie na západ od Lothara, Ľudovít Nemec na východ od neho. Lotharove územie sa čoskoro rozpadlo na menšie celky, z údelov Ľudovíta Nemca a Karola Holého vzišlo Nemecko a Francúzsko.