Sto rokov od konsekrácie prvých troch slovenských biskupov.

Presne pred sto rokmi 13. februára 1921 o 8:00 hod. začala slávnostná konsekrácia prvých troch slovenských biskupov. Hlavným konsekrátorom bol Clemente Micara spolusvätitelia boli Karol Kašpar a Anton Podlaha. Pre obrad slávnostnej vysviacky bolo náročky určené mesto Nitra ako starobylý symbol slovenskej kresťanskej a štátnej tradície. Vysviacke predchádzali dôkladné prípravy. Vytvoril sa prípravný výbor, na čele ktorého stál agilný tajomník nového nitrianskeho biskupa ThDr. Karola Kmeťku Jozef Tiso. Noví slovenskí biskupi už začiatkom januára 1921 prostredníctvom pražskej nunciatúry dostali menovacie dekréty a zároveň aj žiadosť o založenie prísahy. Preto odcestovali do Prahy. Po ich príchode dostali pozvánku na spoločné raňajky s prezidentom T. G. Masarykom. Termín bol dohodnutý na 3. februára 1921. Pozvanie prijali aj pražský arcibiskup František Kordáč a apoštolský nuncius v Č-SR Clemente Micara. Prezident sa však raňajok nezúčastnil dôvodom bola jeho choroba, konali sa však bez neho. Vládnych činiteľov zastupoval minister školstva Jozef Šusta a minister  s plnou mocou pre správu Slovenska Martin Mičura a prezidentskú kanceláriu zastupoval Přemysl Šámal. Biskupi ostali ešte v Prahe pretože v kláštore redemptoristov absolvovali osemdňové duchovné cvičenia ako vnútornú prípravu na vysviacku.  Hlavný svätiteľ, arcibiskup Clemente Micara spolu s dvoma spolusvätiteľmi – českými svätiacimi biskupmi Karolom Kašparom a Antonínom Podlahom pricestovali najprv do Bratislavy zvláštnym vlakom v sobotu ráno 12. februára 1921. Bol to vôbec prvý pobyt nuncia Micaru na Slovensku. Spolu s biskupmi pricestovali aj predseda Československej strany ľudovej Ján Šrámek. Na bratislavskej stanici ich privítali všetci traja noví slovenskí biskupi: ThDr. Karol Kmeťko, Ján Vojtaššák a Marián Bláha, ktorí boli v Bratislave o deň skôr. Slávnostné privítanie predniesol minister M. Mičura za štátnych predstaviteľov a Andrej Bielek za trnavský generálny vikariát, kam patrila aj Bratislava. Prítomný boli aj predstavitelia teologickej fakulty, nápadne však chýbali členovia kapituly. Nuncius Clemente Micara na privítanie odpovedal príhovorom, v ktorom vyzdvihol, že návšteva Slovenska a jeho hlavného mesta Bratislavy mu spôsobuje veľkú radosť. Súčasne prejavil presvedčenie, že vysviacka slovenských biskupov bude mať blahodárny vplyv pre cirkev i pre štát. Vlak pokračoval do Nitry kde prišiel o 14.00 hod. privítali ich ThDr. Karol Kmeťko, zástupcovia kapituly, mesta a armády. Prítomný bol aj veľký počet veriacich ktorí sa schádzali v Nitre. Hodinu po príchode vlaku z Bratislavy prišiel ďalší vlak tentoraz z Moravy, ktorý doviezol arcibiskupa Antonína Cyrila Stojana a spolu s ním prišlo asi 600 členov katolíckeho telocvičného spolku Orol. Slávnostný sprievod smeroval ulicami mesta ktoré bolo slávnostne vyzdobené a ožiarené približne 3000 lampiónmi a fakľami. Na druhý deň v nedeľu 13. februára 1921 ráno o 8:00 hod. v piaristickom kostole sv. Ladislava. Výber miesta nebol náhodný. Kostol sv. Ladislava stojí na vŕšku sv. Ondreja a ktorý bol v danom roku najväčším kostolom Nitry a v tom čase plnil funkciu farského kostola. Hlavným svätiteľom bol podľa ich priania apoštolský nuncius v Česko-Slovensku Clemente Micara za asistencie ďalších dvoch spolukonsekrátorov, toho času pomocného královohradeckého biskupa Karla Kašpara a pomocného pražského biskupa Antonína Podlahu. Vysviacalo sa podľa veku, čiže prvý bol vysvätený Marián Blaha, potom ThDr. Karol Kmeťko a nakoniec Ján Vojtaššák. ThDr. Karol Kmeťko mal v čase vysviacky 46 rokov. Po obrade vysviacky nuncius odovzdal biskupom znaky biskupskej hodnosti – biskupskú berlu a prsteň a svätá omša pokračovala tak, že nuncius ju slúžil na hlavnom oltári a novovysvätení biskupi na bočných oltároch, keďže vtedy ešte neexistoval obrad koncelebrácie. Na konci svätej omše odovzdal apoštolský nuncius za spevu Te Deum vysväteným biskupom biskupské mitry.

Stredoveká spoločnosť

Stredoveká spoločnosť mala hierarchické usporiadanie. Podľa tzv. učenia o trojakom ľude bola spoločnosť na základe Božieho predurčenia rozdelená na duchovných, šľachticov a poddaných. Duchovní sa mali modliť za seba a za iných, šľachta mala ochraňovať seba a iných a poddaní mali pracovať pre seba aj pre iných. Toto náboženské zdôvodnenie spoločenského usporiadania stredovekej spoločnosti bolo iba rámcové, pretože okrem týchto základných skupín existovalo množstvo ďalších spoločenských vrstiev. Základom sociálnej organizácie stredovekej spoločnosti bola tzv. lénna sústava. Spočiatku sa pôda (léno) udeľovala dočasne, len na obdobie života lénnika, ktorému bola prepožičaná. Okrem toho pôvodný vlastník mal právo kedykoľvek mu ju odňať. Najskôr týmto spôsobom získavali pôdu členovia kráľovskej družiny. Panovník tak odmeňoval ich služby a udržoval si svoju moc nad nimi. Zároveň sa však zaviazal, že bude svojho lénnika ochraňovať, bude k nemu spravodlivý a v  prípade potreby bude obhajovať jeho záujmy. Čoskoro však tieto podmienky prestali lénnikom vyhovovať a chceli, aby pôdu mali v dedičnej držbe, teda aby ju vlastnili aj ich potomkovia. Navyše sa ukázalo, že panovník už nedokáže uplatňovať zvrchovanú moc na celom území štátu, ale časť svojej moci musí preniesť na iné osoby. Tak sa postupne vytvárala šľachta. Základnou podmienkou jej existencie bol získať právo na dedičnú držbu pôdy. Dedičná držba pôdy pre šľachtu znamenala, že ju zasa ona môže dávať ako léno iným osobám. V priebehu vývoja sa tak postupne vytvorili zložité väzby vzájomných vzťahov nadriadenosti a  podriadenosti. Lénnu pyramídu stredovekej spoločnosti možno teoreticky rozdeliť na svetskú časť a duchovnú časť. Na vrchole svetskej časti lénnej pyramídy stredovekej spoločnosti bol cisár, ktorému podliehali kresťanskí panovníci jednotlivých štátov. V rámci každého štátu boli panovníkovi podriadení šľachtici, ktorí sa zasa rozdeľovali na viacero vrstiev. Podložie lénnej pyramídy tvorili obyvatelia miest a dedín, ktorí sa takisto členili na množstvo skupín. Boli viazaní rôznymi obyčajovými či kodifikovanými právnymi predpismi. Hierarchické vzťahy pritom nesmerovali len zhora nadol, ale aj zdola nahor. Lénna putá boli vzájomné. V priebehu vývoja sa tak postupne vytvorili zložité väzby vzájomných vzťahov nadriadenosti a  podriadenosti. Lénnu pyramídu stredovekej spoločnosti možno teoreticky rozdeliť na svetskú časť a duchovnú časť. Na vrchole svetskej časti lénnej pyramídy stredovekej spoločnosti bol cisár, ktorému podliehali kresťanskí panovníci jednotlivých štátov. V rámci každého štátu boli panovníkovi podriadení šľachtici, ktorí sa zasa rozdeľovali na viacero vrstiev. Podložie lénnej pyramídy tvorili obyvatelia miest a dedín, ktorí sa takisto členili na množstvo skupín. Boli viazaní rôznymi obyčajovými či kodifikovanými právnymi predpismi. Hierarchické vzťahy pritom nesmerovali len zhora nadol, ale aj zdola nahor. Lénna putá boli vzájomné. Vzdanie sa časti osobnej slobody bolo kompenzované poskytovanou ochranou či inými výhodami. Výroba najrôznejších predmetov bežnej potreby z dreva bola tradičnou každodennou činnosťou roľníkov a remeselníkov. Výrobu dlabaných misiek, tanierov, lyžičiek, rôznych paličiek, varešiek, klieští a  vidličiek, potrebných pri varení a manipulácií s nádobami, ďalej korýt, vedier alebo jednoduchých vydlabávaných člnov (monoxylov), tkáčskych stavov, zvládal každý šikovný hospodár alebo hospodárka za pomoci jednoduchých nástrojov - sekier a nožov. Píla vtedy síce už známa bola, ale nebola príliš rozšírená a ani používaná. Remeselníci: Špecializovanejších remeselníkov môžeme očakávať v prípade náročnejších výrobkov, akými boli napríklad kolesá alebo celé vozy či lode, radlá, pluhy, sudy, kade prípadne tiež štíty, kde bolo treba zložitejšie súčiastky napríklad spojovať bez pomoci kovových klincov (čapy a pod.) alebo naopak zaobstarané špeciálnym kovaním. Ďalej poznáme tiež napríklad sústružníkov dreva, bednárov a sudárov. Bednári vyrábali rôzne misy, dózy, vedrá a ďalšie nádoby z mäkkého - tzv. bieleho dreva, spojovaného čapmi alebo drevenými obručami (brezovými, lieskovými). Sudári vyrábali kade, sudy či vedrá na vodu obvykle z dreva tvrdého - čierneho, s použitím kovových obručí a ďalšieho kovania. Sudy určené pre víno alebo pivo sa vylievali smolou a vysírovali. Korytári potom vyrábali rôzne drevené žľaby a  korytá. V ranom stredoveku sa práca vyššie uvedených remeselníkov, pracujúcich s drevom voľne prelínala - jeden remeselník mohol tak podľa potreby vyrábať všetko, od sudov cez vedrá po korytá. K presnejšiemu vymedzeniu a vyčleneniu na jednotlivé remeslá došlo až neskôr, pri výrobnej špecializácií vo vrcholnom stredoveku.

Formovanie Franskej ríše

Franská ríša trvala najdlhšie z kráľovstiev, ktoré vznikli v období sťahovania národov. Pre formovanie stredovekej Európy mala nesmierny význam, pretože položila základy dvoch najvýznamnejších západoeurópskych stredovekých monarchií: Francúzska a Rímskonemeckej ríše. Práve na území Franskej ríše došlo ku vzniku vzťahov vazalskej závislosti a feudálneho systému. Franskí misionári mali zase veľkú zásluhu na šírení kresťanstva medzi germánskymi a slovanskými kmeňmi; bez franských kláštorov a učencov v nich pôsobiacich by pre nás nezostali zachované poklady antickej vzdelanosti. Prvé správy o Frankoch pochádzajú z druhej polovice 3. storočia, keď obývali oblasti na severovýchod od dolného toku Rýna. Práve v tejto dobe začali podnikať pustošivé vpády na severozápad rímskej provincie Galie. Začiatkom 4. storočia začali Frankovia vstupovať do rímskej armády a usádzali sa i s rodinami na rímskom území, kde sa podieľali na obrane hraníc, nezriedka proti vlastným súkmeňovcom. Začiatkom 5. storočia už existovali dva franské kmeňové zväzy Sálskych a Porýnskych Frankov, ktoré vyvíjali tlak na rímske hranice. V druhej polovici 5. storočia Porýnski Frankovia rozšírili svoju moc aj na ľavý breh Rýna, Sálski Frankovia vedení Chlodiom, prvým známym panovníkom z rodu Merovejovcov, obsadili časť provincie Galie, kde sa podrobili pod rímsku zvrchovanosť. Rozklad rímskej moci v Galii im však umožnil začať výboje do vnútrozemia ríše. Iba niekoľko desaťročí po zosadení posledného rímskeho cisára zjednotil franské kmene pod svojou nadvládou Chlodovik I. z rodu Merovejovcov. Ten v roku 498 (podľa niektorých zdrojov r. 496/7) prijal – i pod vplyvom svojej burgundskej katolíckej manželky Klotildy – z rúk remešského arcibiskupa kresťanský katolícky krst. To malo veľký význam pre budovanie novej ríše, pretože na jej územiach existovala dobre zavedená cirkvená správa (biskupstvá), ktoré po rozklade rímskej správy plnili okrem duchovných aj svetské verejnoprávne úlohy. Chlodovikovi a jeho synom sa podarilo ríšu rozšíriť o územia ďalších germánskych kmeňov: Alemanov, Durínov, Burgundov a Bavorov. Po Chlodovikovej smrti sa podľa germánskych zvykov rozdelila ríša medzi jeho štyroch synov. Drobenie základnej panovníckej moci a dynastické zápasy viedli k nárastu moci šľachty a k oslabeniu jednoty ríše, z ktorej sa po mnohých nepokojoch v druhej polovici 6. storočia vyprofilovali tri v podstate samostatné dŕžavy: Neustria s centrom v Paríži, Austrázia s centrom v Remeši a Burgundsko s centrom v Orleanse. Iba silným panovníkom sa podarilo získať vládu nad všetkými troma časťami ríše –boli to napríklad Chlothar II. A jeho syn Dagobert I., u nás známy svojím sporom s franským kupcom Samom, prvým zjednotiteľom slovanských kmeňov na našom území. Po Dagobertovi I. už ani jeden merovejský panovník nedokázal presadiť svoju vôľu proti šľachte, ktorej moc, reprezentovaná funkciou majordómov, bola neotrasiteľná. Od 7. storočia sa na juhu Európy začína objavovať nová hrozba – Arabská ríša. Výbojní arabskí kalifovia postupne ovládli africké a ázijské Stredomorie a vtrhli aj do Španielska, ktoré až na malú časť na severe obsadili. Odtiaľ od roku 720 podnikali výboje na franské územia, obsadili Akvitániu a ich postup zastavil až majordóm Karol Martell v bitke pri Poitiers v roku 732. Syn Karola Martella Pipin Krátky v roku 741 s pápežským požehnaním zosadil posledného merovejského kráľa a sám sa stal vládcom nad celou ríšou. Po Pipinovej smrti sa stali kráľmi jeho synovia Karol (neskôr zvaný Veľký) a Karolman, ktorý (pravdepodobne bratovým pričinením) r.771 zomrel, a tak sa Karol stal jediným franským vládcom. Väčšinu svojej vlády venoval Karol Veľký výbojom, čím vznikla koncom 8. a začiatkom 9. storočia v západnej Európe obrovská ríša, ktorej východné hranice siahali až po Labe a stredný Dunaj, južné po Apeniny, juhozápadné po rieku Iber a na západe a severe ju ohraničoval Atlantický oceán a Severné more. Keď sa pápež Hadrián I. Dostal do sporu s longobardským kráľom Desideriom, Karol využil situáciu, porazil Desideria a r. 773 prijal sám hodnosť langobardského kráľa. Pápežovi potvrdil panstvo nad ravennským exarchátom a r. 781 presne určil hranice pápežského štátu. Vyše tridsať rokov trvali Karolove kruté boje proti Sasom, ktorí sídlili v dolnom Nemecku. Karolovi velitelia pohanských Sasov násilne obracali na kresťanstvo a často ich vysídľovali z pôvodných sídel do iných oblastí. Keď však Karol ich územie ovládol a zaviedol na ňom svoju grófsku správu, zaručil Sasom rovnaké práva ako mali obyvatelia jeho ríše a dal spísať ich vlastné saské zákony. Potlačením vzbury bavorského vojvodu Tasila pripútal k svojej ríši Bavorsko a podnikol dve vojenské výpravy proti Avarom, ktorých kaganát v Panónii úplne rozvrátil. V Podunajsku založil dve pohraničné marky, kde sa sústredila misijná činnosť cirkvi, zameraná na pokresťančovanie Slovanov. Karolove vojská zasahovali aj do vnútorných rozporov medzi Arabmi v Španielsku, jeho výprava r. 778, známa z piesne o Rolandovi, sa však skončila porážkou. Karol Veľký sa na Vianoce r. 800 nechal pápežom korunovať v Ríme za cisára, čím sa vyhlásil za symbolického nástupcu rímskych cisárov. Korunovácia spôsobila medzi Franskou ríšou a Byzanciou napätie, ktoré prerástlo v ozbrojený boj. Keď však Karolov syn Pipin zaútočil na benátske ostrovy a prístav Zadar, Byzancia uznala Karolovu cisársku hodnosť a odvtedy mal kresťanský svet dvoch cisárov a dve nezávislé cisárstva: východné a západné. Územie svojej ríše rozdelil Karol na grófstva, spravované oddanými grófmi, hraničné oblasti, tzv. marky, ovládal polovojenským režimom. Cirkevná správa sa kryla so svetskou; biskupov menoval panovník. Základom ekonomiky jeho ríše bol veľkostatok, ktorý zaobstarával nielen poľnohospodársku, ale aj remeselnú produkciu. Samotný panovník nemal svoje stále sídlo, ale aj so svojím dvorom obchádzal ríšu a sídlil na statkoch, ktoré mu zaobstarávali obživu. Jeho obľúbeným sídlom bolo mesto Aachen, kde dal vystavať palác a katedrálu, v ktorej je pochovaný. Karol Veľký sústredil na svojom dvore množstvo vzdelancov, ktorých potreboval pre správu svojej obrovskej ríše. Podporoval zakladanie škôl pri kláštoroch a biskupských sídlach. Tieto školy nadväzovali na antickú učenosť, ich plodmi bolo očistenie latinčiny od barbarských nánosov, používanie nového, čitateľného písma (karolínska minuskula), a rozvoj iluminačného maliarstva. Keďže vzorom pre toto kultúrne dianie bola antika, nazývame ho aj karolínskou renesanciou. Karolov syn Ľudovít Pobožný nebol schopný udržať ríšu, v ktorej sa prejavovali všetky rozpory veľkého štátu: odlišnosť území, snaha okrajových oblastí o osamostatnenie, pokusy šľachty o získanie väčšej moci. Po jeho smrti viedli dynastické spory k rozdeleniu ríše medzi jeho troch synov na základe Verdunskej zmluvy z r. 843. Najstarší syn Lothar získal titul cisára a územie v Itálii a Burgundsko, Karol Holý územie na západ od Lothara, Ľudovít Nemec na východ od neho. Lotharove územie sa čoskoro rozpadlo na menšie celky, z údelov Ľudovíta Nemca a Karola Holého vzišlo Nemecko a Francúzsko.

Kázeň Mons. Štefana Kluberta na 7. nedeľu v období cez rok B 1979

 

Ježiš nebol aj „áno“ aj „nie“ on bol iba „áno“                                        7. nedeľa v roku B roku1979

 

Mons. Štefan Klubert (dekan Levoča)

 

Bratia ako je Boh verný, naša reč k vám nie je aj „áno“ aj „nie“. Veď Boží Syn Ježiš Kristus, ktorého sme u vás hlásali, ja, Silván a Timotej, nebol aj „áno“ aj „nie“, ale v ňom bolo iba „áno“. Lebo všetky Božie prisľúbenia, koľko ich je, v ňom sú „áno“, a preto je skrze neho aj naše „amen“ Bohu na slávu. A Boh nás i vás posilňuje pre Krista, on nás pomazal, on nás označil svojou pečaťou a vložil nám do sŕdc závdavok Ducha.   (2 Kor 1, 18-22 )

 

Drahí veriaci !

 

            Po skúsenostiach, ktoré dnes ľudia majú kladú si takú otázku; Možno dnes niekomu dôverovať? Prečo? Zdôvodňuje pracovníčka. Na našom zhromaždení pracovník, ktoré ho poznám verejne vystúpil proti náboženstvu a presvedčil ostatných prítomných o jeho škodlivosti a zaostalosti. Asi tri, štyri týždne na to trávila som víkend v istom turistickom stredisku. V kostole pri svätom prijímaní videla som spomínaného pracovníka. Možno ešte niekomu dôverovať?

            Často sa dnes poukazuje, že mnohí doma, v rodine, v úzkom kruhu priateľov správajú sa ako veriaci kresťania, v spoločnosti a na pracovisku zas vystupujú proti kresťanstvu, alebo v lepšom prípade ostanú ticho. Po takýchto skúsenostiach niet div, že sa nastoľuje otázka – či možno ľuďom dôverovať?

            S takou situáciou, akou prezrádza úryvok z druhého čítania, musel zápasiť aj Pavol apoštol. „Bratia! Nech Boh mi je svedok, že naša reč k vám nie je aj „áno“ aj „nie“. Veď Syn Boží, Ježiš Kristus, ktorého sme vám zvestovali medzi vami nebolo aj „áno“ aj „nie“, v ňom bolo iba „áno“. A predsa mnohí kresťania sú „áno“ za Krista, ale iba doma, v rodine, iba súkromnom živote, ale pred spoločnosťou sú „nie“ za Krista. Taký postoj a taký prístup sa kvalifikuje ako neúprimnosť a ľudia medzi sebou strácajú dôveru.

            Z čoho vzniká táto neúprimnosť? Svet je rozdelený. Okrem iných delení, je rozdelený aj „áno“ – za Krista, ale aj „nie“ za Krista. Tí ktorí sú proti Kristovi majú v rukách moc. Hmotné dobrá, disponujú človekom, s jeho spoločenským postavením, s jeho existenčnými možnosťami. Tí však „áno“ za Krista majú vieru, spokojné slobodné svedomie, istotu nadprirodzenej spásy a presvedčenie, že za nimi stojí večný a spravodlivý Boh. Avšak človek dneška chce mať oboje a preto aj „áno“ aj „nie“. Takto neúprimnosť sa mu zdá tým najvhodnejším a najšikovnejším riešením v danej situácii. Spisovateľka Rinserová tvrdí, že človek je záhadné stvorenie. Má možnosť stať sa svätcom, ale aj zločincom. Obyčajne však ľudia sa držia kdesi v strede medzi tým. Dá sa potom ľuďom dôverovať? Iste je to príznak veľkej duchovnej a charakterovej úbohosti. 

            Neúprimnosť strata dôvery neobmedzuje sa iba na postoj voči Kristovi či sme sním alebo proti nemu. Neúprimnosť v manželstve vedie k tomu, že manželia sa navzájom klamú a ich manželstvo vedie k tomu, že sa rozpadne. Priatelia bez úprimnosti menia sa v najzaťatejších nepriateľov. Deti z neúprimnosti opúšťajú svojich rodičov. Predstavený nemajú dôveru k svojim podriadeným i podriadený sa odplácajú svojou neúprimnosťou sa odplácajú svojim predstaveným. Neúprimnosťou sa ľudské spolužitie mení vo väzenie kde väzni nedôverujú svojim žalárnikom a tí zase nedôverujú väzňom. Z neúprimnosti je pretvárka, z pretvárky je klamstvo, z klamstva je nepravda. Uchyľovať sa k neúprimnosti iba za to, že úprimnosť, otvorenosť, pravda sa nevypláca, za to sú následky postih, represálie, je známkou veľkej duchovnej a mravnej pokrivenosti. Na neúprimnosti človeka nie je možné stavať krajší život, budúcnosť a tým aj večný život.

            Záchrana ľudstva z mravného a etického závozu je možná iba úprimnosťou a vzájomnou dôverou človeka k človeku. Spomeňme si na príbeh z gréckej mytológie. Orfeus prosí boha podsvetia, aby jeho milovaná Eurydika mohla sa vrátiť medzi živých. Boh podsvetia to dovolil iba s jednou podmienkou, že Orfeus keď povedie Eurydiku nesmie sa obhliadnuť za seba, či za ním kráča ani ju osloviť. Inakšie by sa musela znova vrátiť medzi mŕtvych. Orfeus môže zachrániť a k životu priviesť svoju Eurydiku iba pevnou dôverou, vôľou, že pôjde za ním. Dôverou bez otázok, bez opytovania a obzerania sa. Podobne z podsvetia neúprimnosti k ozajstnému životu ľudstvo môže vyviesť iba vzájomná dôvera, úprimnosť. Dôvera bez otázok, bez ohliadania sa. K vzájomnej dôvere treba mať úctu k ľudskej dôstojnosti, treba milovať človeka. Bez Boha, bez Krista je dôvera k človeku nemysliteľná. Kristus z absolútnej dôvery zomrel na kríži za každého jedného z nás, aby takto vykúpením vrátil nám dôveru v Boha a dôveru v ľudí.

            Treba nám ísť za Kristom, bez ohliadania sa bez otázok a plne dôverovať iba takto nás privedie k úprimnosti, k dôvere, k dôstojnejšiemu a ľudskejšiemu životu. Bez Krista nebude ani dôvery k človeku, k ľuďom navzájom.    

Kázeň Mons. Štefana Kluberta na 6. nedeľu v období cez rok B 1979

Nebuďte na pohoršenie...!                                                                   6. nedeľa v roku B roku1979

 

Mons. Štefan Klubert (dekan Levoča)

 

Bratia či jete, či pijete, či čokoľvek robíte, všetko robte na Božiu slávu. Nebuďte na pohoršenie ani Židom, ani Grékom, ani Božej cirkvi, ako sa ja chcem páčiť všetkým vo všetkom a nehľadám, čo mne vyhovuje, ale čo osoží mnohým, aby boli spasení. Napodobňujte ma, ako ja napodobňujem Krista. (1 Kor 10,31-11,1 )

 

Drahí veriaci !

 

            Do farnosti prišiel mladý, šikovný kňaz. Začal horlivo a sľubne účinkovať. Svojim zjavom, vystupovaním a svojou prácou získal sympatie mládeže, ktorá za nim išla, ale aj ostatní veriaci si ho vážili. Pustil sa do opravy fary, ba pomýšľal aj postaviť nový kostol. Zaťažoval sa menej potrebnými úlohami, zaťažovali ho aj veriaci. Mládež chodila za ním na faru, veriaci ho pozívali do domov na návštevy, na posedenia. Zaplietol sa nešťastne do známosti, ale aj do istých finančných machinácii. Jedno skončilo nezákonným potomstvom a druhé väzením. Na pracoviskách, v závodoch sa rozoberal jeho prípad ako senzácia, ako pohoršenie.  Mládež, ktorá ho tak zbožňovala, veriaci, ktorí si ho tak vážili odvrátili sa nielen od neho, ale aj od viery, od Cirkvi, od kresťanstva. Pohoršenie má v sebe veľkú ničivú a pustošiacu silu. Nielen kňazi, ale aj veriaci dávajú pohoršenie iným kresťanom a nekresťanom. Do nedávna žil vzorným manželským rodinným životom. Platil za čestného, statočného kresťana. Pre lásku k iste rozvedenej rozviedol sa so svojou manželkou, zanechal deti a žije takto v pohoršení. Mnohí sa pozastavujú nad tým ako sa to zrovnáva s jeho doteraz tak presvedčivým kresťanstvom. Syn pohoršil sa nad svojim otcom, ktorého považoval za charakterného človeka. Zistil však, že otec sa inak správa doma a inak v spoločnosti, že je slaboch a zbabelec. Bohužiaľ aj my veriaci kresťania môžeme pohoršovať, ak nežijeme kresťanským životom, ak zrádzame svoju vieru, ak skrývame svoje kresťanstvo, ak nepodávame vo svojich slovách v skutkoch, vo svojom živote skutočného pravdivého, a živého Krista, ale iba jeho karikatúru. Mnohí tí čo neveria, čo stratili vieru, čo neplnia svoje náboženské povinnosti, ako dôvod, príčinu motív uvádzajú nejaké pohoršenie. Ľudia akosi viac sa dokážu oduševniť, nadchnúť konkrétnou osobou ako ideou, myšlienkou, ktorú dotyčná osoba stvárňovala. Preto Pán Ježiš uznáva, že za všetkým sú ľudia a ľudia môžu aj sklamať. Pohoršenia sú síce nevyhnutné, ale beda človekovi, pre ktorého pohoršenie prichádza. Beda svetu pre pohoršenie. Cirkev svätá sa na nás obracia slovami svätého Pavla apoštola – v dnešnom druhom čítaní – „Nebuďte na pohoršenie ani Židom, ani Grékom (v našej reči – ani veriacim, ani neveriacim), ani Božej Cirkvi“. Nestačí nám iba to negatívne, nedať pohoršenie, ale treba nám pozitívne zdolávať možnosť a príležitosť k pohoršeniu. Apoštol Pavol dáva tu tri rady. Prvá – „Či jete, či pijete, či už čokoľvek konáte, konajte všetko na slávu Božiu!“ Tieto slová znejú nám samozrejme, ale keby sme skúmali a rozoberali naše skutky, naše počínanie, museli by sme kriticky priznať, že v mnohom nehľadáme Boha, jeho česť a slávu, ale seba, svoju slávu. Spomínaný kňaz očarený a zaslepený úspechmi začal hľadať viac seba, svoju popularitu a nie slávu Božiu a tým skĺzol na cestu, ktorá bezpečne vedie k pohoršeniu. Dobrý úmysel konať všetko na česť a slávu Božiu, vzbudený hneď zrána a dodržiavaný cez celý deň, dáva nám záruku, že naše myšlienky, slová a skutky budú mať hodnotu neba, hodnotu nadprirodzenú, hodnotu večnosti a nás ochráni pred pádom, pred pohoršením. Druhá Pavlova rada znie „Nemáme hľadať svoj prospech, ale prospech mnohých, aby boli spasení“ Už Pán Ježiš upozornil „kto hľadá iba svoj život ... svoju dušu , ten stratí ho..., stratí ju. Kresťanstvo je náboženstvom lásky k Bohu a k blížnemu a nie náboženstvom sebectva, náboženstvom vlastného prospechu. Preto mnohí veriaci stroskotali pohoršením, lebo hľadali iba svoj prospech, hľadali iba výhody pre seba, pre svoju rodinu. Kresťan má mať stále pred očami, že nemá žiť iba sebe, ale že je údom tela Kristovho. Ak žije a správa sa čestne, mravne a spravodlivo, ak žije tak ako si to praje Kristus, vtedy prispieva k životu celého tela Cirkvi Kristovej, jeho život prináša prospech iným, prispieva k spáse mnohých. Hriech je sebectvo, hľadanie seba svojho prospechu vždy končí pohoršením, ktoré škodí nám, a zvádza iných ku hriechu, prekáža iným k spáse. Taká je zákonnosť kresťanstva. Treba nám pamätať nato aký príklad dávame. Tretia rada Pavla „Buďte mojimi nasledovníkmi, ako aj som Kristov“ Apoštol Pavol stál sa veľkým tým, že nasledoval Krista. Našou úlohou dnes je krajší, slobodnejší a ľudskejší život s Kristom. To čo prosil nás Kristus. Máme byť soľou tejto zeme a svetlom tohto sveta. Buďme dnešnému sklamanému zmietanému, hľadajúcemu svetu povzbudením a nie pohoršením. To je vôľa Kristova, to je vôľa Cirkvi!                                   

Kázeň Mons. Štefana Kluberta na Hromnice 1979

 

Predstavme Krista svetu...                                                  Obetovanie Pána, Hromnice B roku1979

 

Mons. Štefan Klubert (dekan Levoča)

 

Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli Ježiša jeho rodičia do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky. V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“. (Lk 2,22 – 32)

Drahí veriaci !

            Mojžišov zákon stanovil, že rodičia v štyridsiaty deň po narodení, majú svojho prvorodeného syna predstaviť v chráme Pánovi. V tomto predstavovaní rodičia vyjadrili to, že sú si vedomí toho, že dieťa je darom Božím, že dieťa patrí Bohu a vo vedomí toho budú oni svoje dieťa vychovávať a viesť. Takto aj Panna Mária so svätým Jozefom predstavili dieťa Ježiša. Oslavou a spomienkou tejto biblickej udalosti chce nám Cirkev zdôrazniť to, že veriaci kresťania majú dnešnému svetu, spoločnosti a ľuďom dneška – predstaviť Krista pre našu dobu. Chcú poznať Krista nie tak v našich slovách, ale v našich skutkoch, v našom živote. Potrebujeme im Krista predstaviť a zviditeľniť. Vo Svätom Písme čítame, že skupinka cudzincov, ktorá bola na nádvorí jeruzalemského chrámu sa priblížila k apoštolovi Filipovi a prezradila mu, že by sa rada stretla s Ježišom. Asi v takej situácii sme my kresťania dnes. Taká je stála žiadosť nášho okolia. Neveriaci a nekresťania si nás veľmi skúmavo pozerajú, chcú v nás vidieť, zažiť a stretnúť sa s Ježišom. Úloha kresťanov živo, pravdivo predstaviť Krista nie je bezproblémová nie je bez ťažkostí. Do nedávnej minulosti byť kresťanom bolo skoro samozrejmosťou. Spoločnosť, prostredie, pomery priamo unášali ku kresťanstvu. Ľudia chodievali do kostola, ku sviatostiam, lebo išli ostatní prečo by som ja nešiel, čo by ostatní povedali. Spoločnosť, ovzdušie, tradícia všetko bolo kresťanské. Pravda takto mnohí boli kresťanmi iba zvyku, zo zotrvačnosti, kresťanmi iba navonok. Dnes tieto vonkajšie pomôcky odpadli. Spoločnosť sa stala nekresťanskou, neveriacou, ba protikresťanskou. Tradícia, zvyk prestali pôsobiť. Okolnosti, prostredie nežičia kresťanstvu. Dnes mnohí kresťania sa takto ospravedlňujú. Môžem za to, že taká je spoločnosť, prečo ja mám chodiť do kostola, prečo ja mám svoje deti vychovávať kresťansky, keď to nerobia ostatní? Človek predsa nechce žiť v trvalom  konflikte so spoločnosťou. To na čo upozornil už staručký Simeon, keď sa stretol  s Máriou keď prišla predstaviť svojho Syna Ježiša Krista. „Tento bude znamením, ktorému budú odporovať. A tvoju vlastnú dušu prenikne meč, aby sa prejavilo zmýšľanie mnohých“ Tieto prorocké slová Simeona nepatria iba Márií, ale aj nám kresťanom a Kristovi v nás. Každému sa treba osobne a samostatne rozhodnúť pre Krista. On sa má stať zmyslom a hodnotou nášho života, našej radosti i utrpenia, našej časnosti i večnosti. Potrebujeme svetu predstaviť to, že život s Kristom a v Kristu je radostnejší. Dokáže dať zmysel aj takým chvíľkam osudovým, ťažkým a nepochopiteľným, nad ktorými svet iba sa bezradne pozastavuje a nemá slovka vysvetlenia. Preto kresťania kráčajú životom vyrovnanejšie a zodpovednejšie. Potrebujem dokázať svetu, že Kristus dáva viac slobody. Sme ozaj slobodní slobodou, ktorou nás Kristus oslobodil, vykúpil. Kristus nás oslobodil od hriechu, aby sme viac neotročili hriechu  a všetkému tomu, čo nás dokáže zotročiť znásilniť, vykorisťovať a zastrašovať. A táto sloboda ducha nezávislosti má sa v živote našom viac odrážať. Máme svetu dokázať a predstaviť to ako s Kristom sa stáva život ľudskejší, je v ňom viac lásky, vzájomného uznania. Kristus dvíha v nás ľudskú dôstojnosť a vedomie práv človeka, ale aj nástojí na tom, žiť ako človek, ako kresťan do dôsledkov. Keby ľudia žili podľa evanjelia dokázali by si rozriešiť svoje sociálne problémy, rasové, nemuselo by dochádzať k násilnostiam, vojnám, surovostiam a k ponižovaniu ľudskej dôstojnosti. Nemuselo by byť toľko problémov, s ktorými ľudstvo atómového veku neraz skoro bezvýsledne zápasí. Svet neraz zaberie iba na otázku čo za to? Kristus nesľubuje hmotné dobrá, hmotné výhody, ale sľubuje to o čo svet a ľudstvu neraz nestojí pokoj duše. Pokoj duše, pokoj svedomia je základom každého pokoja. Politického, spoločenského, hospodárskeho, vojenského. Bez vnútorného pokoja duše, svedomia, ľudstvo nikdy nedosiahne nijakého pokoja. Dnešok je toho živým dôkazom Kristus dáva nám istotu, istotu večnej spásy. Dnes nič nie je isté, nikto nedáva nijakú istotu, všetko sa mení. Iba v Kristovi je istota. Až takto svojím životom predstavíme Krista dnešnému svetu, vtedy aj nám budú patriť slová dnešného evanjelia aj my budeme tým svetlom na osvietenie pohanov, dnešných novodobých pohanov a budeme na slávu svojho ľudu. Toto je naša úloha, na ktorú nás upozorňuje dnešný sviatok.