Vianočné sviatky

Prečo sa usmeje dospelý človek, keď sa díva do očí dieťaťa a prečo zvážne detská tvárička keď hľadí do tváre dospelého? Dieťa vraj sa zadíva do smutnej budúcnosti, do mnohých sklamaní, ktoré ho čakajú, kým dospelý človek sa vracia zrakom cez oči dieťaťa do krajšieho života, vracia sa do raja. Zazneli radostné vianočné zvony v speve krásnych vianočných piesní každý aspoň na okamih chce zabudnúť na svoje každoden kríže, starosti a ťažkosti. Za tichého svätovečera znova sadáme okolo rodiného stola, ožívajú krásne zvyky, spomienky. Všetci podliehame kúzlu Vianoc. Akokoľvek sa mu bránime cítime že sa nás zmocňuje sila kresťanských Vianoc. Vtedy sa cítime akými si lepšími, žičlivejšími, prístupnejšími.
Prvoradou povinnosťou, pred ktorú stavajú Vianoce každého veriaceho, je skúmať seba a svooj život.

O POVOLANÍ

O povolaní rozprával don Bosco 13. decembra  don Barberisovi a tým, ktorí tam boli. Rozprával nasledujúci sen:

Zdalo sa mi, že som v Becchi pred svojím rodným domom a tu mi ktosi náhle podal prekrásny košík. Prezerám si ho a vidím, že sú v ňom maličké a ešte neoperené holubice. Pozriem sa znovu a vidím, že im už narástli krídla a zmenili podobu. Trom narástli čierne krídla a podobali sa havranom. Udivený som si pomyslel: „Toto sú nejaké čary.“

Obzrel som sa, či tu nie je nejaký čarodejník. Vtom vidím, že holubice uleteli a vo vzduchu sa voľne vzďaľovali. Ale tu akýsi muž, ktorý stál neďaleko uchopil pušku, namieril a vystrelil. Dve holubice spadli a tretia zmizla. Bežal som k miestu, kam som ich videl padnúť. Ľutoval som, že sú už mŕtve. Pociťoval som veľký zármutok a hladil som ich, hovoriac: „Chúďatká!“ Zatiaľ, čo som ich pozoroval, náhle, ani neviem ako, premenili sa na dvoch klerikov. Celý prestrašený som myslel, že sú to čary a obzeral som sa na všetky strany a hľadal čarodejníka. Vtom ma ktosi uchopil za rameno, neviem už, či to bol pán farár z Buttgliery a či z Castelnuova. Riekol mi: „Rozumieš? Z troch, dvaja. Povedz to don Barberisovi.“ V košíku bolo viac holubíc, ale ja som si ich nevšímal.

Tak končí sen. Už viackrát som ti to chcel povedať, ale zabudol som a spomenul som si vždy, keď si už bol preč.

Výklad:

Košík s množstvom neoperených holubíc je oratórium. Tí, ktorí ostali v košíku – v oratóriu – klerikmi, z tých vytrvajú dvaja z troch. Neklamme sa. Dúfajme v každého, ale jeden stratí povolanie pre chorobu, iný pre smrť a iný zas pre príbuzných. Tak ich vždy ubýva a dosť je, keď sa vydaria z troch klerikov pre Kongregáciu dvaja kňazi.

250 ROKOV OD NARODENIA Jozefa Vuruma

Jozef Vurum 

(* 27. 11. 1763 Trnava - + 2. 5. 1828 Močenok)

Pochádzal z remeselníckej rodiny. Teológiu študoval v Nitre a vo Viedni. Kňazskú vysviacku prijal v r. 1788. Najprv bol ceremoniárom a tajomníkom nitrianskeho biskupa Františka Fuchsa, od r. 1791 je profesorom. Cirkevných dejín a cirkevného práva v kňazskom seminári. Neskôr bol menovaný za kanonika a za zástupcu riaditeľa (vicedirektora) vyšších škôl v Jágri. Biskupskú vysviacku mal v r. 1810. Bol na stolci v Stoličnom Belehrade (od 1816), potom vo Veľkom Varadíne (od 1821) a napokon na vlastnú žiadosť v Nitre (od 1827). Bol významným cirkevným dejateľom, mecénom cirkevných, školských i charitatívnych ústavov. Zaslúžil sa o výstavbu dievčenskej školy v Nitre. V čase cholery, ktorá v okolí Nitry zúrila v r. 1831, z vlastných peňazí platil 12 ošetrovateliek. Dal postaviť aj nemocnicu. Niekdajší jezuitský kláštor v Žiline v r. 1833 prebudoval a založil tam sirotinec „Sirotár“, pre deti ktoré osireli cez choleru. Usiloval sa o diplomatické a dobré vzťahy medzi Cirkvou a svetskými ustanovizňami. Zúčastňoval sa i na rokovaniach Uhorského snemu v Bratislave. Patril medzi zakladajúcich členov Slovenského učeného tovarišstva. Veľkou záľubou mu bola história a preto usporiadal biskupský archív ako vo Varadíne tak i v Nitre. Z materiálov, ktoré objavil, vyhotovil jeden z prvých schematizmov v Nitre, v r. 1829. Po 6 rokoch bádania svoje úsilie obohatil o nové poznatky a vydal dodnes citované dielo Episcopatus Nitriensis Eiusque Praesulum Memoria... – o biskupoch na Nitrianskom stolci a dejinách biskupstva. V roku 1836 ho vyznamenali stredným krížom Radu sv. Štefana a povýšili do šľachtického stavu. Hoci zomrel v Močenku, pochovaný je v Nitre.

Ferdinand Javor (*3.5.1940 - + 16.11.2013)

Ferdinand Javor sa narodil v Rišnovciach 3. mája 1940 bol najstarším z jedenástich detí. Pochádzal z remeselníckej rodiny. Otec Koloman bol stolársky majster, matka Mária bola domáca. Ako najstarší syn najviac pomáhal otcovi v stolárskej dielni, kde bol preňho veľkou oporou. Otec videl, že nie je veľmi zdravý a vybadal aj jeho nadanie, preto ho dal študovať. Maturitu získal na Jedenásťročnej strednej škole v Hlohovci v roku 1957. Už ako chlapec prisluhoval kňazovi pri sv. omši ako miništrant. Počas gymnaziálnych rokov rástlo v ňom aj jeho kňazské povolanie. Po maturite roku 1957 sa prihlásil na teologické štúdia na Cyrilometodskú bohosloveckú fakultu a do kňazského seminára v Bratislave. 4. novembra 1962 ho vysvätili za kňaza Trnavskej apoštolskej administratúry. Na prvé kaplánske miesto nastúpil do Nových Zámkov. Po roku 1988 je ustanovený za špirituála do kňazského seminára v Bratislave. Od roku 1990 pracoval ako tajomník Arcibiskupského úradu v Trnave. Dlhé roky pracoval v Slovenskej liturgickej komisii, má zásluhu na prekladoch liturgických kníh, najmä liturgie hodín, Starého i Nového zákona, kde bol redaktorom, aj Katechizmu Katolíckej cirkvi. Ferdinand Javor zomrel 16. novembra 2013. 

Adamcsik Lipót (Adamčík Leopold)

nagyszombati apostoli adminisztratúrai általános  helynok, kanonok, esperes, plébános (1901 aug 15. - 1965 nov 10.) Pozsonyvezekényben született 1901 augusztus 15-én. Pappá szentelték 1926 május 30-án. Ezután káplán Garamszentbenedeken, majd Verebélyen, 1927-ben Aranyosmaróton, 1928-ban Léván, és egyúttal hittanár az állami taníttóképzoben.

Mária matka Božia

Všetka Máriina veľkosť spočiva v skutočnosti, že je Bohorodičkou. Toto je ústredný bod všetkého, čím je Panna Mária sama v sebe i pre veriacich. Veď práve vďaka tomu , že je Božou Matkou, je v nej Duch Svätý pritomný a pôsobí vo zvýšenej miere, lebo ide o jeho dielo. Teda udalosť, ktorá sa stala pred 2000 rokmi a ktorou sa Cirekev chystá osláviť počas Veľkého júbilea, treba pripísať Duchu Svätému. Preto je vhodné zastaviť sa a uvažovať, ako sa Mária stala panensky Božou Matkou.

Druhé čítanie na 29. nedeľu v období cez rok 2013.

Milovaný, vytrvaj v tom, čo si sa naučil a čo ti je zverené. Veď vieš, od koho si sa to naučil. Od útleho detstva poznáš Sväté písma, ktoré ti môžu dať poučenie na spásu skrze vieru, ktorá je v Kristovi Ježišovi.

Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo. Zaprisahávam ťa pred Bohom a Kristom Ježišom, ktorý bude súdiť živých i mŕtvych, pre jeho príchod a jeho kráľovstvo: Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou.

Sv. Pavol v liste Timotejovi píše o vytrvalosti a pokore. Tieto slovo znejú ako svetlo v tme, keď sa objavia ťažkosti. Keď trvajú príliš dlho a mi vieme že niekde je dobrotivý Pán a my vieme, že máme vytrvať. Veď on sám najlepšie vie prečo dáva skúšky človeku. 

Apoštol Pavol predpovedá vzostup nebezpečných nepriateľov k evanjeliu. (1-9) navrhuje jeho vlastný príklad Timotejovi.(10-13), a vyzýva ho, aby pokračoval v učení a učil sa Písmo Sväté. (14-17)

Sv. apoštol Pavol nás i upozorňuje nato, že by sme mali poznať Písmo Sväté, pretože sa v ňom nachádzajú Božie zjavenia. Od detského veku sa učte z Písma. Nesmie ležať u nás zanedbané, aby sa nestalo, že sa doň pozriem zriedka alebo nikdy. Biblia je istý návod k večnému životu. Proroci a apoštoli  nehovorili od seba, ale dodávali to, čo sa im dostalo od Boha.  To je vhodné pre všetky účely kresťanského života. Je to užitočné pre všetkých, pre všetkých je potrebné učiť sa. Existuje niečo, čo v Písme, vhodné pre každý prípad. 

Vymývanie mozgov

U nás na školách i zo strany médii si myslím, že prichádza k vymývaniu mozgov. Mnohý hovoria Viera áno, nožno aj Ježiš áno, ale Cirkev nie. Slušnosť Bez Boha nexistuje. Ked sa mame radi musíme sa navzájom aj upozorniť keď vydíme, že náš priteľ, obec, mesto, štát speje do záhuby.

Evanjelium na 27. nedeľu cez rok C

Apoštoli povedali Pánovi: „Daj nám väčšiu vieru!“

Pán vravel: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: ‚Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora,‘ poslúchla by vás. Kto z vás, čo máte sluhu, ktorý orie alebo pasie, povie mu, keď sa vráti z poľa: ‚Hneď si poď sadnúť k stolu‘?

Vari mu nepovie skôr: ‚Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem; ty budeš jesť a piť až potom‘? Je azda povinný ďakovať sluhovi, že urobil, čo sa mu rozkázalo?

Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ‚Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.‘“

Pán od nás očakáva že urobíme niečo naviac. Keď urobíme iba to čo sa od nás očakáva vtedy sme neužitočný sluhovia, urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.! Čo to chce vlastne od nás Boh? Boh od nás očakáva niečo viac a tým viac je láska. Láska je viac ako prikázanie. K viere na ktorú sa pýtajú apoštoli nie je dôležité to kto akú má veľkú vieru, ale kam smeruje naša viera. 

Františkov Papamobil?

Pápež František má vlastný malý papamobil, dostal totiž do daru ojazdený Renault z roku 1984, ktorý plánuje sám šoférovať. Informovala o tom agentúra Associated Press.

Citovala hovorcu Vatikánu Cira Benedettiniho, ktorý povedal, že pápež dar prijal a má v úmysle auto sám šoférovať. Ojazdený Renault 4 je štvordverový, bielej farby a má ručnú prevodovku a nový motor.

Darca, 79-ročný kňaz Renzo Zocca, pôsobí v severnom Taliansku a auto používal pri návštevách svojich farníkov. Zocca povedal, že v sobotu zobral na krátku jazdu pápeža a ten sa vraj vyjadril, že ho bude vedieť viesť.

Kňaz si myslí, že pápež bude auto používať na krátke jazdy v rámci Vatikánu.

Dietrich Bonhoeffer

Bol luteránsky pastor, teológ. Narodil sa 4. februára 1906 a zomrel 9.apríla 1945. Mal sestru dvojča ktorá sa volala Sabine. Jeho Otec Karl Bonhoeffer bol významný neurológ. Dietrich Bonhoeffer bol silný odporca nacizmu a Adolfa Hitlera čo sa mu stalo osudným. Po zatknutí gestapom 1943 bol väznený v koncentračnom tábore a zomrel obesením 23 dní pred nemeckou kapituláciou. Teológia Dietricha Bonhoeffera, centrom teológie Dietricha sa stáva Ježiš Kristus. Bonhoeffer kládol dôraz na osobnú zbožnosť a oživil myšlienku nasledovania Krista. Tvrdil, že kresťania by nemali ustúpiť od tohto sveta, ale pôsobiť v ňom. 

Modlitba Dietricha Bonhoeffera: 

Bože, volám k tebe za úsvitu, 

pomôž mi modliť sa a zamerať svoje myšlienky na teba, 

sám to nedokážem. 

Vo mne je tma, no u teba je svetlo, 

som osamelý, no ty ma neopúšťaš, 

som malomyselný, no ty mi pomáhaš,

som nepokojný, no u teba je pokoj, 

vo mne je horkosť, no ta si trpezlivý. 

Nerozumiem tvojim cestám, 

ale ty poznáš moju cestu. Amen. 

Padre Pio da Pietrelcina

Narodil sa 25. mája 1887 a zomrel 23. septembra 1968. Páter Pio sa obcianskym menom volal Francesco Forgione. Od detstva sa u Francesca prejavoval záujem o duchovný život. Zjavila sa mu Panna Mária a mal viaceré mystické zážitky. Pocítil v sebe tiež povolánie ku kňazstvu. Keď mal šestnásť rokov, vstúpil ku kapucínom do noviciátu. Tu prijal rehoľné meno Pius, čo v preklade znamená zbožný. V seminári mal vážne zdravotné problémy s pľúcami a zažívaním. V bohosloveckých štúdiách musel preto pokračovať doma, kde sa mu jeho zdravotný stav trochu zlepšil. V Pietrelcine zostal celých sedem rokov. Študoval, postil sa, trpel. Tu obdržal dišpenz, aby mohol byť 10. augusta 1910 vo veku len 23 rokov vysvätený za kňaza. Asi mesiac nato, 7. septembra, sa Pio modlil v chatrči zhotovenej z trstiny, ktorú si postavil na rodičovskej roli. Tu sa mu zjavili Ježiš Kristus a Panna Mária a Piovo telo poznačili rany Pána Ježiša. Stigmy spôsobovali Piovi veľkú bolesť a vyvolávali v ňom zmätok. Modlil sa len za to, aby rany boli neviditeľné, a Pán ho na ten čas vyslyšal. Počas prvej svetovej vojny povolali Pia do armády, ale zdravotne bol na tom stále biedne. Niekoľkokrát dostal zdravotnú dovolenku, ale napokon ho definitívne prepustili. Potom prechádzal Pio z jedného kláštora do druhého a medzitým sa vracal domov, pretože v každom z nich krátko po príchode vážne ochorel. O Pátrovi Piovi bolo známe, že sa rozprával s anjelmi strážcami a mal dar byť zároveň na dvoch miestach (tzv. bilokácia). Viedol tiež fyzický boj s démonmi, v ktorom často utŕžil modriny. Mal veľký dar spovedať ľudí.  

Pozri aj iné články o Pátrovi Piovi:
Páter Pio
Francesco Forgione
Páter Pio o modlitbe 

Silvester Krčméry

Dňa 10. septembra 2013 zomrel Silvester Krčméry jeden z členov Rodiny pod vedenim Tomislava Kolakoviča. Krčméry sa o Kolakovičovi vyjadril, že bol svätcom. Silvester Krčméry sa narodil 5. augusta 1924 v Trnave, mladosť a dospievania prežil v Banskej Bystrici, kde sa venoval skautingu. Neskôr pokračoval v štúdiu medicíny v Bratislave, kde ho očarila spomínaná osobnosť profesora Kolakoviča a jeho aplikácia sociálneho učenia cirkvi a laického apoštolátu. Spoločne s Vladimírom Juklom sa stal členom spoločenstva Rodina. Spoločne sa stretávali na Svoradove v izbe Rudolfa Šestáka, kňaza a zároveň študenta medicíny.

Od polovice júna 1945 študoval v Prahe (časť štúdia a praxe strávil v Paríži a Maroku). Dňa 7. mája 1948 promoval v Prahe na “doktora všetkých vied lekárskych”. Lekársku prax vykonával v českom pohraničí, ale aj v Košiciach na kožnom oddelení. V januári 1950 nastúpil na dôstojnícku lekársku školu v Ružomberku a následne na vojenčinu v Kuřivodoch.

V júli 1951 ho zatkla Štátna bezpečnosť a začalo sa jeho putovanie po väzeniach a táboroch. Prvé stretnutie s československou bezpečnosťou (políciou) zakúsil už v roku 1946. Spoločne s Vladimírom Juklom sa ocitli vo vyšetrovacej väzbe “U dvoch levov” v Bratislave za spoluprácu s Kolakovičom. V čase druhého zatknutia (v roku 1951) mal Silvester Krčméry 26 rokov. Zažil útrapy tvrdého zaobchádzania bacharov a vyšetrovateľov. Okúsil chlad, hlad, bitie, škrtenie, kopance, otĺkanie hlavy o stenu, nalomené a neošetrené dve rebrá, hodiny musel stáť v pozore a dňom i nocou šliapať po cele. “Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu,” zazneli jeho slová pred súdom v Trenčíne v roku 1954. Odsúdili ho na 14 rokov odňatia slobody.

Katolícky disident Silvester Krčméry zomrel vo veku 89 rokov.

Za pokoj v Sýrii

Svätý otec František pozýva k modlitbe za pokoj v Sýrii. Modlitba sa uskutoční 7. septembra 2013. Tento deň svätý otec vyhlasil za deň pôstu a modlitby za pokoj v Sýrii, na Blízkom východe a na celom svete. Svätý otec František k modlitbe pozval aj bratské spoločenstvá a príslušníkov iných náboženstiev i všetkých ľudí dobrej vôle. Na námestí sv. Petra 7. septembra, v podvečer sviatku Narodenia Panny Márie od 19. hod. do polnoci uskutoční modlitbové bdenie za pokoj pre Sýriu a celýsvet. Svätý Otec vyzval miestne Cirkvi na celom svete, aby sa pripojili a zorganizovali vlastné modlitbové stretnutia. Určite i v tvojej farnosti sa uskutoční modlitbové stretnutie neváhaj a pridaj sa i ty. 

Pane, otvor moje zmysly

V mnohých modlitbových spoločenstvách sa prvá modlitby dňa začína prosbou zo Žalmu 51: "Pane, otvor moje pery a moje ústa budú ohlasovať tvoju slávu." S tým je spojená prosba, aby sa človek prebudil na Božiu chválu a aby si uvedomoval, na čo ešte v priebehu dňa otvorí svoje ústa. Aby sme si uvedomovali čo znaších úst víde. 

Bdejte a buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete.

Všetky dobré príbehy majú niekoľko spoločných znakov - príťažlivý, krásny začiatok ("kde bolo, tam bolo"), potom sa v nejakej podobe objaví zlo a bojuje proti dobru. Napokon je zlo zničené a "všetci žili šťastne, kým nepomreli". Je to naozaj tak aj v tomto prípade?

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo. Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu! Robte si mešce, ktoré sa nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí. Lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce.

Bedrá majte opásané a lampy zažaté! Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa má vrátiť zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope. Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť. Veru, hovorím vám: Opáše sa, posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať. A keď príde pred polnocou alebo až nad ránom a nájde ich bdieť, budú blahoslavení.

Uvážte predsa: Keby hospodár vedel, v ktorú hodinu príde zlodej, nedovolil by mu vniknúť do svojho domu. Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.“

Peter mu povedal: „Pane, toto podobenstvo hovoríš iba nám, alebo všetkým?“

Pán povedal: „Kto je teda verný a múdry správca, ktorého pán ustanoví nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával určený pokrm? Blahoslavený sluha, ktorého pán pri svojom príchode nájde tak robiť. Veru, hovorím vám: Ustanoví ho nad všetkým, čo má.

Ale keby si ten sluha v srdci povedal: ‚Môj pán voľajako nejde,‘ a začal by biť sluhov a slúžky, jesť, piť a opíjať sa, pán toho sluhu príde v deň, keď to najmenej čaká, a v hodinu, o ktorej nevie, oddelí ho a dá mu podiel medzi nevernými.

Toho sluhu, ktorý poznal vôľu svojho pána, no nepripravil sa a nesplnil jeho vôľu, veľmi zbijú. Toho, ktorý ju nepoznal a urobil niečo, za čo si zaslúži bitku, menej zbijú.

Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať.“

O akom kráľovstve to hovorí Pán Ježiš? „Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo." Aké "dobrodružstvá" sa začnú, keď dostaneme kráľovstvo, ktoré nám pôvodne bolo určené? „Kto je teda verný a múdry správca, ktorého pán ustanoví nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával určený pokrm? Blahoslavený sluha, ktorého pán pri svojom príchode nájde tak robiť. Veru, hovorím vám: Ustanoví ho nad všetkým, čo má." Adam a Eva a všetci ich synovia a dcéry boli stvorení, aby vládli na zemi - aby skúmali, objavovali, tvorili a robili všetko to, čo vidíte robiť ľuďí, keď sú najšťastnejší. To je naše určenie. Ak by sme mali k dispozícii len oblaky a harfy, naše možnosti by boli značne obmedzené. No máme pred sebou celý vesmír - to je úžasné! Kristus nežartuje, keď hovorí, že zaujme kráľovstvo, ktoré je pre nás pripravené a že s ním budeme naveky vládnuť. Zaujmeme miesto, pre ktoré sme boli jedinečne stvorení a budeme vládnuť tak, ako on - to znamená tvorivo a s mocou. 

A však nemôžeme zabudnúť ani natých, ktorí nebudú bdieť, alebo si povedia Môj pán voľajako nejde ... toho postihne zákonitý trest. 

Veľmi zaujímavá je posledná veta s Evanjelia: Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať.

Chrám

Po nasťahovani do Palestíny mali Izraeliti len svätine, npr. v Silo (Joz 18,1), Sichem (Joz 24, 25n). Ako vyzerali tieto svätyne nemožno vôbec zistiť. V niektorých prípadoch išlo o prispôsobenie predizraelských svätyň bohoslužbe.
1. Chrám Šalamunov.
Už David sa rozhodol po dobytí Jeruzalema pre prenesenie svätyne a archy zmluvy do hlavného mesta. Od Areunu Jeruzalemského kúpil humno na stavenisko, na hore Moria (2 Sam 24,18nn). David pripravil potrebný material ale s výstavbou začal Šalamún.

Svätý otec František na ostrove Lampedusa

266. nástupca sv. Petra pápež František dnes na ostrove Lampedusa odslúži svätú omšu pre utečencov. Ostrov Lapmpedusa je prvým záchytným bodom pre utečencov z Afriky, nachádza sa v Stedozemnom mori a je vzdialený 205 km od Sicílie a 113 km od pobrežia Tuniska. Počet obyvateľov na ostrove je niečo cez 6000. Obyvatelia ostrova pápeža privítali veľmi vrúcne a s nadšením. Svätý otec František sa prihovoril emigrantom ktorý sú na tomto ostrove. Jeden z emigrantov sa prihovoril k sv. otcovi a ďakoval mu, že život utečencov mu nie je lahostajný. Novináry sa spýtali sv. otca Františka prečo prišiel na tento ostrov odpovedal prišiel som sa "len pomodliť". Je to prvá cesta pápeža Františka. Svätý otec sa pozdravil s knazmi v sakristi. Svätá omša bude odslužená za odpustenie hriechov, ktoré boli spáchané voči týmto emigrantom. Liturgické texty boli za odpustenie hriechov a i liturgický odev bol fialoví. Prvé čítanie bolo z knihy Genezis o dvoch bratoch Kainovi a Ábelovi.

Povolanie Don Bosca (k Františkánom)

     Priblížil sa čas, kedy sa mal Ján rozhodnúť o povolaní. Prv mal len vrúcnu túžbu po kňazstve, ale teraz ho naplňovala myšlienka na vznešenosť stavu, vlastnú biedu a večné záväzky, ktoré na seba pred Bohom prijíma – svätou bázňou.

     O tomto úseku svojho života zanechal náš Ján drahocenné riadky, dýchajúce obdivuhodnou pokorou: „Sen z Murialda bol hlboko zaštepený v mojej pamäti, ba mnohokrát a vždy jasnejšie sa opakoval a podľa neho mal som si zvoliť duchovný stav, ku ktorému som cítil náklonnosť, ale nechcel som veriť snom. Spôsob môjho života a nedostatok potrebných čností vzbudzovali pochybnosť a prekážali mi v tomto rozhodnutí. Keby som mal vtedy vodcu, ktorý by sa staral o moje povolanie. Bol by mojím ohromným pokladom, ale chýbal mi. Mal som výborného spovedníka, ktorý chcel zo mňa vychovať dobrého kresťana, ale do otázky povolania sa nechcel miešať. Rozmýšľal som nad tým. Čítal som akúsi knihu, ktorá hovorila o voľbe povolania a rozhodol som sa, že vstúpim do rádu sv. Františka. Uvažoval som takto: keď ostanem duchovným vo svete, vystavím svoje povolanie veľkému nebezpečiu. Zvolím si teda stav duchovný, ale zrieknem sa sveta, vstúpim do kláštora, oddám sa štúdiu, rozjímanie a tak v samote budem môcť ovládať svoje náruživosti, zvlášť pýchu, ktorá hlboko zapustila korene v mojom srdci.“

     Pred Veľkonočnými sviatkami, ktoré vtedy pripadali (1834) na 30. marec, požiadal som o prijatie k reformovaným františkánom. Medzitým, čo som očakával odpoveď, nikomu som sa nezveril so svojimi zámermi, jedného dňa prišiel ku mne Eugen Nicco, ktorého som ani dobre nepoznal a pýtal sa ma: „Rozhodol si sa stať františkánom?“ Zadivený sa ho pýtam: „Kto ti to povedal?“ „Dostal som list a mám ťa upozorniť, že ťa očakávajú v Turíne. Pôjdeš so mnou na skúšky, lebo i ja som sa rozhodol vstúpiť do tohto rádu.“ Odišiel som do kláštora S. Mária degli Angiolli v Turíne, podrobil som sa skúške a bol som prijatý v polovici apríla. Všetko bolo pripravené ku vstupu do kláštora della Pace v Chieri. Niekoľko dní pred vstupom mal som neobyčajne podivný sen. Videl som sa medzi množstvom rehoľníkov v rozdriapaných šatách a každý Bežal inou stranou. Jeden z nich pristúpil ku mne a povedal: „Hľadáš tu pokoj, ale ho tu nenájdeš. Pozri sa na počínanie tvojich bratov. Pre teba Boh pripravil iné miesto, inú žatvu.“ Chcel som sa ho ešte niečo spýtať, ale šramot ma zobudil a nič som viac nevidel. Všetko som rozpovedal svojmu duchovnému otcovi, ale ten nechcel ani počuť o snoch a mníchoch. Odpovedal mi: „V tejto záležitosti má každý nasledovať svoje náklonnosti a nie rady iných.“ Takáto odpoveď a sen zmiatli Jána, ale nevidel príčinu, aby ustúpil pôvodnému zámeru. Rok noviciátu ukáže, či je súci pre tento rád. Veď Boh mu vložil do srdca náklonnosť k rehoľnému stavu a tá sa ozývala denne vždy dôraznejšie. Presvedčený, že Boh zariadi všetko tak, že príde na cestu, po ktorej má kráčať, odišiel do Castelnuova, aby si vyprosil požehnanie od matky skôr, ako si oblečie františkánsky habit. Matka Margita, ako statočná žena, neodporovala.

Slza

Slzi nimi sa začína plač. Podla Biblie je predmetom mimoriadnej Božej pozornosti, ako výraz pokánia, úprimnej prosby. I ako sa píše v 2 Kr 20, 5 "Vráť sa a povedz Ezechiášovi, kniežaťu mojho ľudu: Toto hovorí Pán, Boh tvojho otca Dávida: Počul som tvoju modlitbu, videl som tvoje slzy: hľa, uzdravím ťa, na tretí deň pôjdeš do Pánovho chrámu." Boh vidí i slzy zabudnutých manželiek, ktorými je zmáčaný jeho oltár. Preto si nevšíma darov a nepríma obety z ruky tých, ktorý na svoje manželky zabudli, aby sa mohli oženiť s dcérami cudzieho božstva.
 

Diabol prekážka spovedania a svätého prijímania

   Snívalo sa mi, že sakristia je preplnená chovancami, ktorí sa chceli u mňa vyspovedať. Tu dverami sakristie vstúpil cap a začal obskakovať okolo jedného, potom okolo druhého tak, že pozvoľna strácali dobrú vôľu ísť sa vyspovedať a jeden po druhom sa vytrácali. Cap sa opovážil zvádzať aj chlapca, ktorého som práve spovedal. Nahnevaný som ho udrel, zlomil mu roh a zahnal preč. Chcel som vynadať aj kostolníkovi, že vpustil dnu capa.

   Medzitým som vstal, obliekol som sa a šiel slúžiť svätú omšu. Pred prijímaním vtrhlo hlavným vchodom do kostola množstvo capov, ktorí tisícorakými kúskami brali chlapcom chuť ísť ku svätému prijímaniu. Niektorí už vstali, ale zvábení klamnými zvodmi ostali na svojom mieste. Iní boli už pri oltári, niektorí dokonca pokľakli, aby prijali Telo Pána, ale vrátili sa nazad bez svätého prijímania.

„Títo capi sú nepriatelia našich duší, ktorí roztržitosťou a nezriadenými náklonnosťami vzďaľujú chlapcov od Sviatostí.“

článok: Sny sv. Don Bosca

Pre modlitbu...

 „Pre vieru, modlitby, pre mravný život je človek tu na zemi neraz na posmech, ale za hranicou smrti čaká večný Kristus tých, aby ich objal slovami nad málom si bol verný, nad mnohým ťa ustanovím“ Pri ohlasovaní teda nestačí otĺkať človeku o hlavu kerygmatické a dogmatické formuly a hovoriť: „Zobkaj, vtáčik, alebo zdochni“. Svedčí to o nesprávnom chápaní viery – rovnako, ako keď neustále opakujeme: Kto to, či ono nevyznáva, už k nám nepatrí; alebo keď sa iba cynicky pýtame: Chcete i vy odísť? Teológia a ohlasovanie musí byť v chápanom zmysle misijnou, t.j. musí objasňovať formulácie viery tak, aby mali zmysel v konkrétnych ľudských situáciách a stali sa skutočným nárokom na človeka s výzvou k rozhodnutiu sa. Každému je jasné, že neexistuje taká forma modlitby, ktorá by vyhovovala všetkým. Ako už bolo povedané, každý si hľadá svoju cestu a pritom sa opiera o praktiky duchovných vodcov, ktoré sa mu vidia šité na mieru. Napokon každý môže vyskúšať, čo sa mu hodí a potom si zvoliť cestu. Hádam najzaujímavejšia forma modlitby je modlitba slovami. Romano Guardini píše: „V modlitbe veľa záleží na voľbe slov. Bolo by nesprávne povedať, že záleží len na zmýšľaní a že slová sú ľahostajné. Všeobecne platí, že pravý duch modlitby si nájde i primeraný slovný výraz, pričom nedostatočná, predovšetkým uhovorená, sentimentálna, pokazená reč prezrádza prázdnotu ľudského vnútra.“ Pritom to nemusí byť prvotriedna reč profesora slovenčiny. Vzdelaný intelektuál má svoj jazykový štýl, svoje vyjadrovacie schopnosti na určitej výške. Možno si formou dobrej modlitby cibrí slovnú zásobu. Nič mu v tom zabrániť nemôže, je to v poriadku. No v žiadnom prípade nie sú menejcenní ľudia, ktorí sú vzdelanostne nižšie.

Katechéza mladých

Mladá generácia je pre Cirkev i spoločnosť veľkou nádejou. Ak Cirkev vidí mladých ako „nádej“, je si vedomá, že katechéza mladých je veľkou výzvou pre budúcnosť Cirkvi samej. To musí Cirkev ešte viac pobádať, aby odvážne a tvorivo ohlasovala evanjelium svetu mladých. Veľakrát v tomto čase chlapec alebo dievča prijatím sviatosti birmovania zavŕši proces uvádzania do sviatostí, ale zároveň sa takmer úplne vzdiali od praktizovania viery. Treba si to vážne uvedomiť a vyvinúť špecifickú pastoračnú starostlivosť, využívajúc formačné bohatstvo samého uvádzania do kresťanského života. Katechézu mladých treba do hĺbky zrevidovať a posilniť.

Pred katechézou v tomto období života mladého človeka stojí aj úloha upozorňovať predovšetkým na svetlá a tiene situácie mladých. Mladých treba považovať nielen za predmet katechézy, ale aj za aktívne subjekty, protagonistov evanjelizácie a budovateľov spoločenskej obnovy. Dôležité je uvedomiť si rôznorodosť náboženských situácií: sú mladí, čo nie sú ani pokrstení, iní nemajú skončené uvedenie do kresťanského života, alebo sú momentálne vo vážnej kríze; iní sú zasa na ceste k rozhodnutiu pre vieru, alebo sa už pre ňu rozhodli a žiadajú pomoc. Nemožno zabúdať, že úspešná bude taká katechéza, ktorá sa bude odohrávať v rámci širšej pastorácie detí, adolescentov a mladých, ktorá berie do úvahy celok problémov, dotýkajúcich sa ich života. V katechéze mladých zohráva dôležitú úlohu osobné sprevádzanie mladého človeka a duchovné vedenie. Katechumenát mladých v školskom veku, katechéza uvádzania do kresťanského života, programované tematické katechézy, príležitostné a neformálne stretnutia. Jeden z dôležitých prvkov katechézy mladých je aj rozdielnosť „reči“ (mentality, senzibility, vkusu, štýlu, slovníka) mladých a Cirkvi. Katechéza potrebuje nachádzať nové výrazové prostriedky pri pretlmočení Ježišovho posolstva do ich reči, ale musí to robiť trpezlivo, múdro a bez ujmy k obsahu evanjeliového posolstva.(VDK 181-185).

Povolanie svätého Don Bosca

Ján hľadel do budúcnosti starostlivo a s obavami. Skľučovala ho starosť o ďalšie štúdium. Otec známeho priateľa Jozefa Turca, v ktorého vinici často a rád študoval, ho povzbudzoval: „Len odvahu, milý Janko! Buď dobrý, uč sa a Panna Mária ti pomôže!“ Ján odpovedal: „Všetku dôveru skladám len v Pannu Máriu, ale som plný neistoty. Rád by som pokračoval v štúdiách a stal sa kňazom. Moja matka ma však nemôže podporovať.“

„Milý Janko, neboj sa a uvidíš, že Pán Boh už nájde cestu.“

„Dúfam“, prikyvoval Ján... odchádzajúc na svoje miesto hovorieval so sklonenou hlavou: „Ale... ale... „

Po niekoľkých dňoch ho videl pán Turco a jeho syn prichádzať veselo poskakujúceho. Slávnostne k nim prichádzal z vinice. Spýtali sa ho: „Čo ti je, Janko, že si taký veselý? Veď nedávno si bol taký smutný?“

„Dobrá novina, dobrá novina!“ volal Ján: „Dnes som mal sen, v ktorom som videl, že budem môcť pokračovať vo štúdiách, že budem kňazom a že mám miesto v čele množstva mládeže. Mám sa starať o ich výchovu cez celý život. Hľa, všetko je hotové: čoskoro budem môcť byť kňazom.“

„To je len sen“, chlácholil ho pán Turco, „a potom od slova k činu je ešte ďaleko.“

„Ostatné nie je nič“, dodal Ján, „áno, budem kňazom, budem na čele množstva mládeže, ktorej urobím mnoho dobrého.“ Po týchto slovách pokojne odchádzal do besiedky v záhrade.

Druhého dňa odpovedal na otázky, že mal prekrásny sen, že videl prichádzať k sebe Pani, ktorá viedla veľké stádo a pristúpila k nemu, oslovila ho menom a hovorila: „Hľa, Janko, cele toto stádo zverujem pod tvoju ochranu!“

„Ako mám opatrovať a strážiť toľko baránkov a oviec? Kde nájdem lúky, kam by som ich vodil na pašu?“ Nato Pani odpovedala: „Neboj sa, ja budem s tebou!“ Na to zmizla.

Toto nám rozprával sám pán Turco a pani Lucia a zhoduje sa to s údajmi v Pamätiach, kde je napísané: „V 16. roku som mal iný sen.“

Som presvedčený, že v ňom vtedy uvidel a dozvedel sa omnoho viac, než povedal, aby uľavil svojmu preplnenému srdcu. Bol to znak zaslúženej odmeny za jeho neustálu dôveru. 

Joppe

Starobylé opevnené a velmi priaznivo položené prístavné mesto na pahorku Stredozemného mora v zemi Filištíncov v Palestine. Vzdialené bolo od Jeruzalema 55 km. Do tohto mesta bolo privážané drevo z Fenície ktoré bolo použité k stavbe Šalamúnovho chrámu. V roku 1911 bola v meste založená Palestínska národná strana. Mesto je dnes časťou mesta Tel Aviv - Yafo. Na fotografii je kostol sv. Petra. Toto mesto je spomínané i v Knihe proroka Jonáša. Jonášov útek. - 1 Pán prehovoril k Jonášovi, synovi Amatiho, takto: 2 „Vstaň, choď do veľkého mesta Ninive a zvestuj mu, že ich zloba vystúpila predo mňa.“ 3 Ale Jonáš vstal a chcel utiecť spred Pána do Taršišu; išiel do Joppe, kde našiel loď, ktorá išla do Taršišu, dal jej svoje plavná a nastúpil do nej, aby šiel s nimi do Taršišu spred Pána. 4 Ale Pán zoslal na more veľký vietor, takže sa na mori strhla veľká búrka a lodi hrozilo stroskotanie. 5 Námorníci sa báli a každý volal k svojmu bohu; náradie, ktoré bolo na lodi, pohádzali do mora, aby ju od neho odbremenili. Jonáš však zišiel do vnútra lode ľahol si a spal.

Dejiny a dejinnosť

Dejiny a dejinnosť sú základnou kategóriou kresťanskej viery. Kresťanská viera je dejinná svojim obsahom, svojim úkonom, svojim sprostredkovaním a svojim celkovým horizontom. Kategória dejín bola dokonca objavená až v rámci biblickej viery. 

Mons. Vincent Malý - apoštolský protonotár. Obnova liturgie na Slovensku.

Je moja prvá publikácia. Mons. Vincent Malý bol významnou postavou hnutia obnovy liturgie na Slovensku v duchu Druhého vatikánskeho koncilu. Celý svoj kňazský život zasvätil liturgii, jej obnove, rozvíjaniu. Liturgia sa stalo vecou jeho srdca, pre liturgiu žil, pripravoval preklady liturgických kníh, o liturgii písal, učil, a pre liturgiu vychovával. Monografia zachytáva v troch kapitolách život a tvorbu tohto významného katolíckeho kňaza. Autor sa podujal na významnú prácu, lebo je potrebné, aby bolo aj v písomnej podobe zachytené a zachované pre ďalšie generácie svedectvo života a práce tohto skromného, ale zároveň horlivého kňaza. Mons. Vincent Malý žil v ťažkých rokoch komunizmu. Mnohí kňazi za svoju vernosť Kristovi a Cirkvi boli sledovaní, prenasledovaní a väznení. Mnohí kňazi boli zastrašovaní a prinútení spolupracovať s režimom. Pracovať pre veci Božie a pre veci v Cirkvi v takýchto podmienkach si vyžadovalo veľkého ducha a silnú osobnosť. A Mons. Malý takým bol. Jeho aktívna práca na poli liturgie a s veriacimi neušla pozornosti štátnej bezpečnosti, ktorá ho sledovala, preverovala, prekážala jeho činnosti. Nenechal sa znechutiť, ale i naďalej neúnavne pracoval. Formálne od roku 1979 pôsobil ako tajomník slovenskej liturgickej komisie, aj keď neformálne už mnoho rokov pred tým, so svojimi spolupracovníkmi, potajme prekladali liturgické knihy a prácne pripravovali na písacom stroji budúce liturgické knihy a inštrukcie. Potom ako funkciu predsedu liturgickej komisie prestal vykonávať nitriansky biskup J.Pásztor, jeho úlohu ako propredseda prevzal Mons. V. Malý, ktorú vykonával až do pádu komunizmu, do roku 1990, kedy sa cirkevné pomery na Slovensku mohli usporiadať v duchu cirkevných požiadaviek. Slobodné časy umožnili Mons. Malému vykonávať aj pedagogickú činnosť, a tak sa stal vedúcim katedry liturgiki na CMBF UK v Bratislave, kde svoj zápal za liturgiu a svoje bohaté skúsenosti a vedomosti mohol odovzdávať kandidátom kňazstva. Od roku 1991 Slovenská liturgická komisia začala vydávať časopis Liturgia, ktorého prvým šéfredaktorom bol V. Malý.

Dôvera v Nebeského Otca

Smrť don Calossu bola veľkou pohromou pre Janka. Bez prestania oplakával zomrelého dobrodincu. Ak bdel, myslel ne neho. Ak spal, sníval o ňom. Jeho smútok zväčšovalo smútočné vyzváňanie, ktoré sa rozliehalo z veže na vežu za pápeža Pia VIII., ktorý zomrel 31. decembra. Všetko sa vyvíjalo tak, že matka Margita sa začala obávať o jeho zdravie a poslala ho na čas do Capriglia. Dobrota Božia nenechala ho bez útechy. Don Bosca napísal vo svojich Pamätiach: „Mal som vtedy sen, v ktorom mi bolo prísne vytýkané, že som skladal svoju dôveru v ľudí a nie v dobrotu Otca Nebeského.“

Spomienka na don Calossu ostala v jeho srdci navždy živou. Napísal o tom: „Vždy som sa modlil a kým budem žiť, nezabudnem každé ráno sa pomodliť za svojho veľkého dobrodincu.“

Poslanie sv. Don Bosca

Boh vo svojom nesmiernom milosrdenstve obyčajne vyjaví povolanie tým, ktorých predurčil k veľkým

dielam na spáse duší. Tak bolo i u sv. don Bosca, ktorého viedol svojou všemohúcou rukou po  celý život a sprevádzal v každom diele. U proroka Joela čítame, že po dlhotrvajúcej neplodnosti Synagógy bude nasledovať zázračná plodnosť novej Cirkvi, kedy Boh vyleje Ducha svojho na všetko ľudstvo „Vaši starci budú snívať sny a mládenci budú vidieť videnia“ (Joel 3,1).

Zakúsil to i sv. don Bosco a sám vo svojich Pamätiach nám rozpráva svoj prvý sen.

„Asi v deviatom roku som mal sen, ktorý mi ostal cez celý život hlboko v pamäti. Zdalo sa mi, že stojím na širokej lúke, na ktorej behalo veľké množstvo chlapcov. Jedni sa smiali, iní sa hrali a ostatní kliali. Keď som počul ich reči, urážajúce Boha, skočil som medzi nich a chcel som ich bitkou a pokarhaním zahriaknuť. V tom okamihu sa mi zjavil ctihodný muž vo vznešenom rúchu. Snehobiely plášť zahaľoval celú jeho postavu. Tvár sa mu skvela, že nebolo možné sa na ňu pozerať.

Oslovil ma menom a kázal mi postaviť sa na čelo chlapcov, pričom povedal: „Nie bitkou, ale vľúdnosťou a láskou si musíš získať týchto priateľov. Začni ich hneď poučovať o zlobe hriechu a kráse čnosti.“

Zmätený a zahanbený som namietal, že som chudobný a nevedomý chlapec, neschopný rozprávať o nábožnosti takým chlapcom. Medzitým chlapci prerušili hádky, prestali kričať a kliať a zhromaždili sa okolo tajomnej osoby. A hneď, bez toho, žeby som si rozmyslel, čo poviem, spýtal som sa ho: „Kto ste Vy, že vyžadujete odo mňa nemožnosti?“

„Práve preto, že sa ti zdajú nemožnými, musíš sa pričiniť poslušnosťou a vedou, aby sa ony stali možnými.“

„Kde a ako mám nadobudnúť potrebné vedomosti?“

„Pošlem ti učiteľku. Pod jej vedením sa môžeš stať múdrym a bez nej každá múdrosť je hlúposťou!“

„Kto ste, že so mnou tak rozprávate?“

„Som Synom tej, ku ktorej ťa tvoja matka naučila tri razy denne sa modliť:“

„Moja matka mi zakázala rozprávať sa bez dovolenia s cudzími ľuďmi. Povedzte mi vaše meno!“

„Na moje meno sa spýtaj mojej Matky!“

Vtom som zbadal vedľa neho vznešenú pani s majestátnym výrazom, odetú so plášťa, ktorý sa skvel akoby bol hviezdou. Keď spozorovala moje rozpaky, pokynula mi, aby som prišiel k nej. Chytila ma láskavo za ruku a povedala mi: „Pozri sa!“ Obzerám sa a vidím, že sa všetci chlapci stratili. Na ich mieste však stálo množstvo capov, psov, mačiek, medveďov a iných zvierat. „Hľaď! Toto je pole tvojho účinkovanie. Buď poníženým, statočným a silným a to, čo sa teraz deje pred tvojimi očami s týmito zvieratami, ty musíš urobiť s mojimi deťmi.“

Obzrel som sa a na miesto divej zveri som videl krotkých baránkov, ktorí veselo obskakovali okolo akoby chceli oslavovať toho Muža a Pani.

Nato, stále ešte vo sne, som sa rozplakal a prosil Pani, aby hovorila zrozumiteľne, lebo nechápem, čo to má znamenať. Položila mi ruku na hlavu a povedala: „V pravý čas všetkému porozumieš!“ Na tie slová ma prebudil akýsi šramot a všetko zmizlo. Bol som nastrašený a zdalo sa mi, že ma ruky bolia od rán, ktoré som rozdával a že ma líca pália od faciek, čo som dostal od tých faganov. To, čo som počul od toho Muža a Pani, ma tak zamestnávalo, že som tej noci už nemohol zaspať.

Ráno som úzkostlivo vysvetľoval sen najprv svojim bratom, ktorí sa mi vysmiali a potom matke a babičke. Každý si ho vykladal podľa svojho. Brat Jozef hovoril: „Budeš pastierom kozí, oviec alebo iných zvierat.“ Moja matka: „Ktovie, či nemáš byť kňazom.“ Anton: „Snáď bude z teba vodca lúpežníkov...“ Ale babička, ktorá omnoho lepšie poznala teológiu i keď nevedela čítať a písať, povedala: „Snom netreba veriť!“ Ja som si to tiež myslel, ale predsa som na ten sen nemohol zabudnúť. O všetkom som mlčal a doma tomu nepripisovali veľkú dôležitosť.

Keď som roku 1858 odišiel do Ríma, aby som u Svätého Otca prejednával Saleziánsku spoločnosť, dal si podrobne vyrozprávať všetko, čo malo i najmenšie zdanie nadprirodzeného. Vtedy po prvýkrát so rozprával tento sen, ktorý som mal v deviatich rokoch. Pápež mi ho rozkázal podrobne zapísať a nechať na povzbudenie budúcim saleziánom.

Syn Boží

Vrcholom celého liturgického roku sú veľkonočné sviatky. Oslavujeme nimi nielen tajomstvo nášho Vykúpenia, ale aj to, že Ježiš Kristus svojím zmŕtvychvstaním podal najpresvedčivejší dôkaz o tom, že je skutočne Synom Božím. Keď si trochu všimneme verejného života Ježiša napadne nás, ako často sa židia domáhjú, by vynucujú si od neho znamenie: "Ukáž nám znamenie a uveríme ti."Pokolenie zlé a cudzoložné si žiada znamenie, no nedostane sa mu iného okrem znamenia proroka Jonáša. Lebo ako bol Jonáš tri dni a tri noci v bruchu ryby tak aj Syn človeka bude tri dni a tri noci v lone zeme. Ba Ježiš sám skúmal mienku ľudí keď sa pýtal apoštolov. Za koho ma pokladajú ľudia? Oni mu odpovedali Jedni ťa pokladajú za Jána, iný za Eliáša, iný za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov. A v tedy sa opýtal apoštolov: "Za koho ma pokladáte vy?" A na to Šimon Peter odpovedal: "Ty si Kristus Syn Boha Živého". Ježiš svojim vystúpením, svojim učením a príkladným životom strhol svet k obdivu a priam prinucoval každého, aby sa oň zaujímal. Celé umučenie Ježišovo ako ľavína sa pohlo otázkou Kajfášovou pred veľradou: "Zaprisahám ťa na Boha živého ... povedz nám si ty skutočne Synom Božím?. Áno, ja som Synom Božím! To bola tá prvá príčina, prečo vlastne musel Ježiš zo stránky židovského ľudu a kňazov zomrieť.
Lukáš evanjelista rozpráva, že na rozkaz Ježišov z mnohých vychádzali zlí duchovia s krikom "Ty si Syn Boží".
sv. Ján - svedok zmŕtvychvstania dodáva: "A naša viera je tým víťazstvom, ktoré premáha svet. Lež kto môže zvíťaziť nad svetom, ak len nie ten, kto verí, že Ježiš je Syn Boží!".

Homília pápeža Františka na Bielu sobotu

Pápež František, nás nabáda vo svojej homílii na to, aby sme sa nebáli nových vecí. Neboojme sa prekvapení, ktoré pre nás pripravil Boh. Ježiš nieje mŕtvy, ale vstal z mŕtvych. Dovolte aby živí Ježiš vstúpil do vášho života. Prosme aby nás Ježiš urobil mužmi a ženami. Nehľadajte živého medzi mŕtvymi upozornil v závere svojej homílie.

Nádej Ticha

Nie, Ježišova história v hrobe nekončí, tu len prestáva každá bolesť a nastáva hlboké, veľké ticho. Tu sa otvára priestor pre skutočnú, nekompromisnú vieru, lebo ďalej sa už bez nej nedostane ani na krok. Tu treba mať odvahu a čakať, naozaj čakať niečo nové. Možno, že táto chvíľa očakávania je najdôležitejšou chvíľou v našom živote, v našej histórii. Toto očakávanie nového života dáva tomu starému jediný zmysel. Ak sme si zvykli porovnávať Ježišovo utrpenie s našim, nezabudnime, že tá podobnosť tu ešte nekončí. Pripomeňme si jeho deklaráciu o ľudskom šťastí: utrpenie je len stupňom k novému šťastiu, k novému životu - bolesť a smrť nie sú popretím šťastia a života, sú len jeho vystúpením do vyšších polôh. Pri Ježišovom hrobe si to musíme zvlášť uvedomiť.

Pápež František

Novým 266. pápežom katolíckej cirkvi sa 13.3.2013 stal jezuita Jorge Mario Bergoglio. Narodil sa 17. decembra 1936 v Buenos Aieres, Argentína. Otec Jorga Maria Bergolia pracoval na železnici. 11. marca 1958 vstúpil do rehole Jezuitov neskôr vyučoval literatúru a psychológiu v Santa Fe a Buenos Aieres. Vysvetený za kňaza bol 13. decembra 1969 Ramónom José Castellanom. Kreovaný na kardinála bol 21. februára 2001. Jorge Mario Bergoglio po konkláve 13. marca 2013 prijal meno František. Nový Svätý otec pred požehnaním s veľkou pokorou predstúpil pred všetkých ľudí. Po požehnaní Urbi et orbi poprial dobrú noc a zdôveril sa že ide prosiť nebeskú matku Pannu Máriu. Za svojho predchodcu Benedikta XVI sa svätý otec František pomodlil spoločne s veriacimi modlitbu Otčenáš a Zdravas Mária. Úžasne pôsobenie Ducha Svätého. Veľmi blízka, mu je Ignaciánska spiritualita. Tento kardinál má veľké sociálne cítenie veľmi jednoducho sa obliekal, chodil verejnou dopravou nepoužíval limuzínu a býval vo svojom byte namiesto biskupskej rezidencie, týmto aj svojim menom František sa bude snažiť priblížiť a pomôcť všetkým veriacim. 

Konkláve 2013

Voľba nového pápeža začne v utorok 12. marca 2013, kardináli o tom rozhodli v piatok 8. marca 2013. V Sixtínskej kaplnke boli namontované dve piecky jedna na volebné lístky a druhá na vytváranie dymu ktorým oznámia ľudu či je zvolený nový pápež. Komín do Sixtínskej kaplnky namontovali vatikánsky hasiči. V Sixtínskej kaplnke bolo umiestnených 115 sedadiel každý kardinál na tomto kresle má vyrité svoje meno. Prvý dym by sme mohli zhliadnuť 12. marca 2013 okolo 12:00 hod. ak by bol neúspešný ďalší by mal byť o 19:00 hod.

Príbeh o Márnotratnom synovi

Keď číta človek toto podobenstvo (Lk 15, 11-32), pravidelne máva pocit, že sa spoznáva v mladšom, márnotratnom synovi. Sotva kto by si však mohol privlastniť výrok staršieho: "Už toľko rokov ti slúžim nikdy som neprestúpil tvoj príkaz.", závidíme svojim bratom celkom tak, ako ten "dobrý", starší syn. Tak sa modlím a chodím do kostola - a tí druhí sa o Pána Boha ani neobzrú, a majú sa lepšie ako ja! V tejto vete sa už nejeden určite dobre poznáme. "Modlím sa, chodím do kostla, žijem ako Boh prikázal..." - Naozaj? A čo s prikázaním lásky, bez ktorého nemá zmysel ani jedno prikázanie? Ako môžem hovoriť o láske, keď niekomu neprajem a závidím? Ako len protirečivo to rozmýšľame. Rozprávame, že žijeme ako Boh prikázal - a kým Boh prikazuje, aby sme sa milovali, my si závidíme a neprajeme si. Najhoršie je to, že to považujeme, že už samotnou sťažnosťou proti úspechu druhých ("horších" od nás) rušíme v samotnom jadre práve tie Božie príkazy, o ktorých tvrdíme, že podľa nich žijeme. Lebo hriech proti láske je hriechom proti základnému princípu všetkých príkazov. 

Sede vacante

Cirkev nemá úradujúceho pápeža. Počas uprázdneného stolca platí, že vedenie cirkvi preberá zbor kardinálov ako celok. Platí zásada "sede vacante nihil innovetur" - počas uprázdnenia stolca nesmie byť (v cirkvi, jej učení a normách) nič menené. V súvislosti s obdobím sede vacante Liturgická komisia Konferencie biskupov Slovenska vydala usmernenia. Až do zvolenia nového pápeža sa v eucharistických modlitbách a spoločných modlitbách veriacich v rámci bohoslužieb ani v liturgii hodín nebude spomínať pápežovo meno. Namiesto modlitby „na úmysel Svätého otca“ sa odporúča pomodliť na úmysel vyvolenia novej hlavy cirkvi. Rovnaké odporúčanie sa týka aj spoločných modlitieb veriacich. Kňazi môžu sláviť votívnu omšu „za vyvolenie pápeža“ s použitím bohoslužobného rúcha fialovej farby. Počas uprázdnenia stolca má celú civilnú moc pápeža vo veci vedenia Vatikánu v rukách Kardinálske kolégium, ktoré však môže vydávať dekréty iba v nevyhnutných prípadoch a len na čas uprázdnenia stolca; v budúcnosti zostanú platné iba vtedy, ak ich potvrdí nový pápež.

Odchádza najstarší pápež v poslednom storočí.

Benedikt XVI. dnes 28. februára 2013 opustí úrad hlavy Katolíckej cirkvi, svoje rozhodnutie oznámil dňa 11. februára 2013. Po 2873 dňoch opustí urad dnes o 20:00 hod.. Vo veku 86 rokov sa zaradí medzi štyroch najstarších pápežov v histórii, a je jedným s najstarších v poslednom storočí. Pred ním sa nachádzajú už len pápeži Klement X. (86), Klement XII. (87,8) a Lev XIII. (93,4), ktorého pontifikát sa skončil v roku 1903. Tieto čísla sú však neúplné, keďže údaje o veku pápežov počas prvých 14. storočí nie sú zachované. Pápež Benedikt XVI patrí medzi priekopníkov svojej doby, ako prvý začal používať Twitter. Prvý tweet na svojom konte @Pontifex zverejnil dňa 12. decembra 2012. Aj keď odchádzajúci pápež pri svojej práci nikdy nepoužíval počítač, ani písací stroj, predsa mal zmysel pre výdobytky techniky. Používal i mobil s utajeným číslom. Frederico Lombardi hovorca svätej stolice objasnil posledné detaily týkajúce sa Benedikta XVI. Pápež Benedikt XVI. aj naďalej bude používať meno Benedikt XVI. Jeho titul bude emeritný pápež, resp. emeritný rímsky pontifik. Oslovovať ho bude možné rovnako, ako doteraz - Vaša Svätosť. Pápežský prsteň bude spolu s pápežskou pečaťou v súlade s čl. 13 apoštolskej konštitúcie Universi Dominici gregis zničený vo chvíli začiatku sede vacante. Nejaký typ biskupského prsteňa však bude Benedikt XVI. nosiť ďalej. Naďalej bude používať bielu reverendu, avšak bez červenej, resp. bielej (veľkonočnej) mozzetty (krátka, po plecia siahajúca pelerínka s malou kapucňou nosená na reverende). Jeho obuvou už nebudú tradičné červené pápežské črievice, ale hnedé topánky, ktoré dostal vlani ako dar v mexickom Leóne. Dnes po štvrtkovom odchode z Vatikánu o 17.00 sa vrtuľníkom prepraví do svojho sídla v Castel Gandolfo neďaleko Ríma (na obr.). Po príchode do letnej rezidencie ho privíta predseda Governatorátu Mestského štátu Vatikán, kardinál Giuseppe Bertello, miestny biskup Giuseppe Sciacca, ako aj starosta a farár Castel Gandolfo. Následne, okolo 17.30 by sa mal objaviť na balkóne paláca, aby pozdravil prítomných veriacich. Bude to jeho posledné verejné vystúpenie ako úradujúcej hlavy Katolíckej cirkvi. Do 20.00 sa budú o jeho bezpečnosť starať príslušníci Švajčiarskej gardy. Keďže ide o osobnú stráž pápeža, po uvedenej hodine budú o jeho bezpečnosť dbať príslušníci Žandárskeho útvaru Mestského štátu Vatikán. Hneď v piatok, 1. marca dekan Kardinálskeho kolégia, kardinál Angelo Sodano listom zvolá všetkých kardinálov do Ríma. Tzv. generálne kongregácie kardinálskeho kolégia, ktorého sa zúčastňujú všetci kardináli bez ohľadu na vek, sa asi začnú v pondelok, 4. marca. Termín začiatku konkláve bude spoločne dohodnutý na jednej z generálnych kongregácií. 

Spracované podla portálu svetkresťanstva.

Kňaz, ktorý miloval našu farnosť

Jedného dňa, keď som bol ešte malý chlapec, ma pri sv. omši nadchol nádherný kalich. Výhodou pre mňa bolo, že som miništroval a tak som sa k nemu mohol ľahšie dostať. A aj som tak urobil, chcel som si ho totiž obzrieť zblízka. Hneď, ako sa mi dostal do rúk, všimol som si na ňom niekoľko slov. Ale nerozumel som im, pretože boli písané pre mňa nezrozumiteľným jazykom. To je začiatok malej publikácie od Mgr. Lukáša Ložeka. Neskôr obohatil svoje snaženie a vydal ďalšiu publikáciu: Na pustatine minulosti.

Jozef kardinál Samassa

Narodil sa 30. septembra 1828 v Zlatých Moravciach a zomrel 20. augusta 1912 v Jágri, Maďarsko. Po štúdiu na gymnáziu v Nitre, Leviciach a v Ostrihome vstúpil roku 1843 do seminára. V roku 1844 - 1846 študoval filozofiu v Trnave. V roku 1847 - 1852 teológiu na Viedenskej Univerzite ako alumnus Pázmanea. Po vysviacke roku 1852 vyučoval klasické jazyky ny gymnáziu v Trnave. Od roku 1856 bol štúdijným prefektom v Ústrednom seminári v Pešti. Od roku 1859 sa stáva profesorom biblistiky v seminári v Ostrihome. V roku 1862 získal doktorát teológie na univerzite vo Viedni. V rokoch 1869 - 1871 bol poslancom Uhorského snemu za mesto Zlaté Moravce. V roku 1870 sa stal Ostrihomskym kanoníkom a o rok eskôr Spišským biskupom. 18. júna 1873 sa stáva arcibiskupom Jágerským. Roku 1905 sa stal kardinálom menovaný pápežom Piom X. Jozef Kardinál Samassa bol kňazom 60 rokov, biskupom 41 rokov a kardinálom 6 rokov. Zomrel vo veku 83 rokov. Na náboženské a sociálne ciele venoval vyše pol milióna forintov.

Erb kardinála Jozefa Samassu

Mankovecký, Anzelm František

Narodil sa v obci Choča okres Zlaté Moravce 2.9.1917 a zomrel 11.7.1994 Pont St. Esprit Francúzskko. Rehoľný brat, pedagóg, misionár.
V rodnej obci vychodil sedem tried ľudovej v r. 1930 - 1932 pokračoval na meštianskej škole v Bojnej. Tam vstúpil do Inštitútu školských bratov (Institutum Fratrum Scholarum Christianarum). Roku 1932 odišiel do ústredného domu školských bratov v Lembecq-les-Hal v Belgicku, kde pokračoval v štúdiách, vykonal si noviciát a juvenát. Roku 1934 zložil slávnostné sľuby v rokoch 1934-1935 študoval v Paríži. V roku 1935 odišiel do Doveru aby sa zdokonalil v Angličtine. Vysokoškolské štúdia absolvoval v Cambridgei a v Londýne kde v roku 1938 získal akademickú hodnosť bakalára. Misionársko-pedagogickú činnosť začal na ostrove Cejlón (Srí Lanka), kde pôsobil ako katechéta, potom ako profesor, od roku 1958 riaditeľ vyššej školy St. Francis Xavier´s College v Nuwara Eliya. Roku 1961 bol preložený do Pakistanu kde vybudoval vyššiu strednú školu La Salle High School kotrej sa stal riadiťeľom. Popri pedagogickej práci vykonával aj rozsiahlu misijnu činnosť: organizoval večerné školy, katechetické kurzy pre mládež a dospelých. Viedol krúžky katolíckej mládeže i rozličné kultúrne, náboženské a športové podujatia, usporadúval duchovné cvičenia, konferencie a stretnutia. V rokoch 1972 - 1979 bol inšpektorom katolíckych škôl v Západnom Pakistane. Od roku 1980 pôsobil ako pedagóg v meste Jeruzalem odkiaľ v roku 1993 odišiel na odpočinok do domu  školských bratov v Pont St. Esprit, kde po krátkej chorobe zomrel.

Apoštolský protonotár

Pôvodne hlavný notár, neskôr člen Rímskej kúrie. V súčasnosti aj čestný titul, ktorým pápež vyznamenáva zaslúžilých kňazov v pastoračnej alebo administratívnej službe. Nositeľa oprávňuje používať titul monsignore.

Štefan Boleslav Roman.

Priemyslový podnikateľ, politik, organizátor slovenského života v zahraničí. Pochádzal z Veľkého Ruskova na východnom Slovensku, kde sa narodil 17. apríla 1921 v roľníckej rodine. Od detstva bol hlboko veriacim gréckokatolíckym kresťanom. Náboženské zásady poznačovali celý jeho život.
Roku 1937 ako 16-ročný prišiel do Kanady za svojím starším bratom. Prvé roky pracoval na farme a študoval angličtinu, aby mohol dokončiť doma započaté štúdia. Jeho univerzitou sa stal život. Absolvoval ju úspešne. Roman sa výborne prispôsobil kanadskej mentalite a kanadskému životu vôbec. V rokoch 1941 - 1942 slúžil v kanadskej armáde. Po prepustení pracoval v kanadskom priemysle. Zároveň sa začal angažovať aj v slovenskom spolkovom živote. Už ako mladý funkcionár Kanadskej slovenskej ligy navrhoval poslať rezolúciu Kanaďanov slovenského pôvodu Konferencii o svetovej bezpečnosti v San Franciscu. V rezolúcii žiadali priznať slovenskému národu plnú nezávislosť, alebo mu dať možnosť pod dozorom Spojených národov slobodne rozhodnúť, či Slováci chcú byť samostatní alebo či chcú tvoriť samosprávnu súčasť Česko-Slovenska.
Tuto rezolúciu poslali 11. mája 1945. Roman, ktorý pritom hral významnú rolu, mal vtedy iba 24 rokov! V septembri 1945 sa Kanadská slovenská liga pod vedením Štefana Romana obrátila na Medzinárodnú radu zahraničných ministrov v San Francaiscu so žiadosťou, aby Slovensko mohlo mať samostatnosť, aby tam prestala vláda teroru a aby na Slovensku boli slobodné voľby poddozorom víťazných mocností. Týmito akciami kanadskí Slováci spravili, čo v danej situácii spraviť mohli. Od tejto chvíle sa Štefan Roman neprestal zaujímať o osud Slovákov. Bol to jeho národ, ktorý chcel mať slobodný a rovnoprávny.
Zároveň veľmi premyslene a cieľavedome budoval aj svoj podnik, aby bol nezávislým pánom. Vedel, že v západnom kapitalistickom svete bude voľačo znamenať len vtedy, keď dokáže úspechy. Jeho odborom nebola intelektuálna práca, ale podnikanie na poli hospodárskom. Tu videl svoje šance a povedal si, tu sa musím presadiť. Mal pritom kus šťastia, ale nadovšetko punc geniality a odvahy nebáť sa života a prekážok na ceste k úspechu. Tak vybudoval veľký banskopriemyslový podnik Denison Mines a viacero asociovaných spoločností, ktoré za niekoľko rokov reprezentovali už obrovský kapitál. Zároveň včas vytušil význam uránu a presadil sa za kratky čas ako majiteľ nyjväčších uránových baní na Západe. S kapitálovou istotou a úspešným podnikateľským profilom mohol sa potom predstaviť aj svetu. A urobiť čosi mimoriadne aj pre svoj národ.
Jeho cieľom bolo zjednotiť slovenský zahraničný odboj. Ako úspešný priemyslový podniateľ kontaktoval sa s kanadskými a americkými politikmi a nadviazal styky aj s Vatikánom, lebo ho trápilo kruté náboženské prenasledovanie na Slovensku, najmä osud grékokatolickej cirkvi. Ako člen kanadskej delegácie navštívil Sovietsky zväz, kde sa stretol s Chruščovom a bol aj na konferencii NATO v Paríži.
Korunou Romanových politických snáh bolo založenie Svetového kongresu Slovákov v New Yorku roku 1970.

Svetový kongres Slovákov, jeho idea, jeho ciele, jeho práca, jeho význam, aj jeho nedostatky nájdu raz svojho historika. Lebo kongres tvorí veľkú a krásnu kapitolu v dejinách zahraničných Slovákov.
Štefan Boleslav Roman zomrel 23. marca 1988 na svojej farme v Unionville pri Toronte. Zostala po ňom trvalá pamiatka, nielen legenda slovenského "uránového kráľa", ale aj reálneho vizionára, ktorý roku 1986 pri preberaní európskej ceny Karola IV. povedal: "Môžeme si byť istý, že okovy, ktoré dnes zvierajú národy strednej Európy, budú jedného dňa zlomené".

Sacrosanctum Concilium

V liturgii bola opäť objavená jej živá krása a jej sila. Veľký význam v tejto oblasti mali historické bádania dejín rímskej liturgie, ktoré dosiahli vrchol v Missarum sollemnia. Konštitúcia Sacrosanctum Concilium je prirodzeným zavŕšením liturgického vývoja posledných desaťročí. O tejto konštitúcii sa  začalo diskutovať 22. októbra 1962 a rozprava trvala do 13. novembra. V uvedenom čase sa vyjadrilo 328 koncilových otcov a písomne 625. Dňa 14. novembra koncilový Otcovia schválili veľkou väčšinou hlasou schému o liturgii ako základ budúcej liturgickej konštitúcie. Liturgická konštitúcia bola definitívne schválená na verejnom zasadnutí koncilu 4. decembra 1963, keď za ňu hlasovalo 2151 Otcov a iba 4 boli proti. Najdôležitejším prostriedkom, ktorý mal liturgiu priblížiť súčasnosti, boli národné jazyky. Koncilové dokumenty nerušili latinský jazyk v liturgii, ale v širokom rozsahu dovolili používať v jej rámci materinskú reč. Článok 36 tejto konštitúcie hovorí: "...vo svätej omši a pri vysluhovaní sviatostí a v iných častiach liturgie môže byť používanie  materinského jazyka pre veriacich často užitočné a dá sa mu priznať viac miesta." Reformy liturgických obradov sa týkali výlučne rímskeho obradu. Spoločenstvo Božieho ľudu v liturgii zdôrazňovala opätovne zavedená koncelebrácia a povolanie svätého príjimania pod obidvoma spôsobmi. Dôležitý význam malo zavedenie čítaní zo všetkých svätých kníh a spevov medzi lekciami zo všetkých Žalmov.

Pápež Benedikt XVI a vianočný darček od Mercedesu

Mercedes-Benz 460 Pullman používal ho Pius XI.

Pápež Benedikt XVI dostal 8.12.2012 od Mercedesu vianočný darček a bol ním Mercedes-Benz triedy M. Pápežovy vianočný darček odovzdal riaditeľ automobilky Mercedes-Benz Dr. Dieter Zetsche. Prvým autom pápeža bola limuzína Mercedes-Benz 460 Pullman, ktorú dostal Pius XI. v roku 1930. V šesťdesiatych rokoch používal Ján XXIII. kabriolet 300d Landaulet s automatickou prevodovkou. Pavol VI. jazdil najprv v limuzíne Mercedes-Benz 600 Pullman-Landaulet a potom 300 SEL. Ján Pavol II. bol prvým pápežom jazdiacim počas audiencií v špeciálne konštruovanom aj označovanom aute papamobil. Odvodili ho z teréniaka G-triedy. Od roku 2002 pápež používal papamobil odvodený z prvej generácie M-triedy. Doteraz ho využíval aj Benedikt XVI.

Po skončení prevádzky možno papamobily vidieť v zbierke služobných vozidiel pápežov vo Vatikáne a v múzeu automobilky Mercedes-Benz v Stuttgarte.

Benedikt XVI a Dr. Dieter Zetsche, Mercedes-Benz triedy M