Silvester 2020

 Všetkým ktorí si pozreli tento blog prajem v Novom roku 2021 veľa Božieho požehnania, zdravia a aby ten budúci rok bol o niečo lepší ako ten minulý. Každým rokom, ak to tak môžem povedať sme sa stretávali s priateľom na turistickom výstupe na Silvestra posledný deň roka. Avšak tento rok ako ten minulý znovu nebol turistický deň pretože máme lockdown a Corona-krízu. Tak dúfam a prajem každému jednému z vás všetko dobré v roku 2021 hlavne to zdravíčko aby bolo a od Pána požehnanie si vyprosujme navzájom.

Pred 72 rokmi sa Arcibiskup Karol Kmeťko narodil pre nebo

 

Karol Kmeťko sa narodil v Dolných Držkovciach 12. decembra 1875. Dolné Držkovce dnes patria do obce Veľké Držkovce táto obec vznikla v roku 1976 zlúčením troch obcí: Dolné Držkovce, Horné Držkovce a Čuklasovce. V roku 1931 v Dolných Držkovciach vybudovali kostol zasvätený je svätému Cyrilovi a Metodovi. Tento kostol je darom Dr. Karola Kmeťku obci. Ľudovú školu vychodil v obci, gymnázium vyštudoval v Nitre kde v roku 1895 maturoval. Ako výborný žiak bol poslaný na teologické štúdia na univerzitu do Budapešti. Na kňaza bol Dr. Karol Kmeťko vysvätený 2. júla 1899 v Nitre biskupom Imrichom Bendem. Prvá jeho kaplánska stanica bola farnosť Bošáca. Potom vystriedal viacero kaplánskych miest ako: Bolešov, Divín pri Žiline, zastupoval farára v Riečnici potom zase kaplánom v Novej Bystrici, Kysucké Nové Mesto kde bol do roku 1910. Počas kaplánskych rokov pokračoval v štúdiách na Budapeštianskej Univerzite kde zložil dve rigoróza a napísal doktorskú dizertačnú prácu a roku 1906 dosiahol hodnosť doktora na spomínanej univerzite takto podáva študentské pôsobenie Dr. Eduard Nécsey. V roku 1910 bol poslaný za dočasného správcu fary v Kysuckom Novom Meste a v tomto istom roku dostáva svoju prvú a poslednú farnosť Tepličku nad Váhom tu pôsobí až do roku 1921 keď sa nestal biskupom. Vysvätený je v Nitre spolu s ďalšími dvoma Slovákmi Mariánom Blahom a Jánom Vojtaššákom. Hlavným svätiteľom je pápežský nuncius v Československu arcibiskup Clemente Micara spolusvätiteľmi boli biskup Karol Boromejský Kašpar a biskup Anton Podlaha. Všetci traja boli vysvätený 13. februára 1921. Dr. Karol Kmeťko 11. mája 1944 bol menovaný pápežom Piom XII. za arcibiskupa. Jeho postoj proti rasovému zákonodarstvu je jasný vyjadril to zvolaním konferencie biskupov do kláštora františkánov v Žiline. Zápisnica napísaná v Žiline dňa 23. apríla 1942 na konferencii biskupov Slovenskej republiky. Pastiersky list z tejto konferencie nemohol však byť povolený, o čom bol biskupský úrad v Nitre upovedomený až začiatkom júna 1942. Ostalo iba stanovisko uverejnené v Katolíckych novinách dňa 26. apríla 1942. Keď oficiálne stanovisko zodpovedných štátnych úradov k vydaniu pripravovaného pastierskeho listu neprichádzalo, Karol Kmeťko poslal všetkým biskupom list zo dňa 5. mája 1942. Informoval v ňom, že „V zmysle bodu 3. zápisnice poslednej biskupskej konferencie úctive oznamujem, že doteraz neprišlo povolenie vytlačiť spoločnú úpravu v židovskej otázke pod názvom „Nech je jasno v židovskej otázke“; kefový odtlačok tejto osnovy bol rozdaný na konferencii. Takto táto spoločná úprava už tlačou nevyjde. Preto v poslednom diecéznom obežníku dal som svojim duchovným úpravu, aby z kazateľnice a v spolkoch  použili to vyhlásenie, ktoré v tejto otázke priniesli katolícke noviny.“ 26. apríla 1942 Stanovisko slovenských katolíckych biskupov k židovskej otázke, publikované v Katolíckych novinách. Biskupi odmietajú tvrdenie, že katolícka cirkev hromadne krstí Židov. Zastávajú sa najmä pokrstených Židov, no zdôrazňujú, že aj nepokrstenými Židmi sa má zaobchádzať ľudsky. Ich historická argumentácia vychádza z tézy o kolektívnej vine Židov za ukrižovanie Ježiša Krista a zo škodlivého pôsobenia na hospodársky, kultúrny a mravný život slovenského národa. Netreba však zabúdať, že aj Židia sú ľudia, a preto má sa s nimi ľudsky zaobchádzať.

Dňa 17. decembra 1948 týždeň pred smrťou, bol popoludní na zvyčajnej prechádzke na nádvorí nitrianskeho hradu a predobedom konal si podľa zvyku pobožnosť krížovej cesty, hodinku modlitby a rozjímania na pamiatku Božského vykupiteľa. Zvyšný čas strávil zvyčajným spôsobom: modlitbou, prácou a čítaním. V ten deň i sám štylizoval dlhý prípis, ktorý dal biskupskej kancelárii opísať na stroji, a večer živo debatoval o tomto prípise so svojimi najbližšími spolupracovníkmi.

V nedeľu 19. decembra 1948 slúžil svätú omšu v kaplnke biskupskej rezidencie. Tu pocítil vážnejšiu nevoľnosť, no svätú omšu dokončil a až potom si dal zavolať lekára. Choroba ho veľmi rýchlo položila na lôžko. V pondelok 20. decembra 1948 arcibiskupa Karola Kmeťku zaopatril Gabriel Gerhardt, gvardián františkánov v Nitre. V stredu 22. decembra 1948 zomrel arcibiskup Karol Kmeťko o 16:00 hod. Arcibiskup Karol Kmeťko sa dožil 73 rokov života z toho bol 49 rokov kňazom, 27 rokov biskupom a štyri roky arcibiskupom. Pochovaný je v biskupskej krypte pod katedrálnym chrámom v Nitre.             

Jeruzalem

 

Jeruzalem sa mihal za oknami výletného autobusu  v celej svojej kráse. Rozmýšľal som nad jeho nádherou, čarom a históriou. Úplne chápem a rozumiem, prečo toto mesto patrilo medzi obľúbené miesta Alberta Einsteina, aj keď ho navštívil len raz, v roku 1923. Priznám sa aj ja som navštívil toto mesto len raz presne 97 rokov po Albertovi Einsteinovi áno správne počítate bolo to v roku 2020. Mesto Jeruzalem v srdci Svätej zeme je posvätné pre mnohé náboženstvá. Samozrejme ako pre prvé náboženstvo židovské, židovský národ mesto Jeruzalem znamená veľa oni ako prvý v tomto meste postavili svoj prvý chrám, v ktorom umiestnili aj Archu zmluvy. Pre Kresťanov je mesto dôležité tým, že neďaleko mesta v Betleheme dnes môžeme povedať v časti Jeruzalema sa narodil Ježiš, kde bol v tomto meste ukrižovaný a na tretí deň vstal z mŕtvych. Pre moslimov je mesto Jeruzalem miestom, kde prorok Mohamed vystúpil na nebesia a prehovoril s Alahom.

V meste je Hebrejská univerzita, ktorá je najstaršia a najdôležitejšia univerzita v Izraeli. Patrí medzi 100 najkvalitnejších akademických pracovísk na svete. Medzi jej zakladateľov patrili osobnosti ako Albert Einstein, Sigmund Freud, Martin Buber a Chajim Weizmann. Herodes dal prestavať chrám v Jeruzaleme, ale Rimania roku 70 po Kristovi opäť zničili túto stavbu, keď prišli do Jeruzalema potlačiť židovskú vzburu. Dlhé stáročia smeli Židia vstupovať do Jeruzalema len raz do roka, aby sa mohli pomodliť pri múre nárekov (zvyšok múru chrámovej plošiny) a žialiť za strateným chrámom i mestom.

Kázeň Mon. Štefana Kluberta na štvrtú adventnú nedeľu v roku B

 Počneš a porodíš syna.                                                          4. Adventná nedeľa v roku B roku1979

 

Mons. Štefan Klubert (dekan Levoča)

 

Boh poslal anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária. Anjel prišiel k nej a povedal: „Zdravas‘, milosti plná, Pán s tebou.“ Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav. Anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán, Boh, mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Anjel potom od nej odišiel. (Lk 1,26 – 38)

 

Keď sa zamyslíme nad Máriiným stretnutím s anjelom, jej situácia sa zdá taká jednoduchá neviem si však predstaviť, že by povedala „nie“ Božiemu plánu spásy. Uvedomme si však, že Mária svojim „áno“ Fiat povedala „nie“ iným vzťahom, iným plánom, iným svojim predstavám. Ľudsky povedané veľmi prijemným, príťažlivým a láskavým vzťahom. Životu v rodine so snúbencom Jozefom. Životu s jeho starosťami i radosťami mimo prílišnej pozornosti verejnosti. Jediným slovom: Fiat! Dala svoje sny a plány na vedľajšiu koľaj a prijala Božie plány, ktoré veru neboli vôbec jednoduché a bezproblémové.

Liturgia dneška spomína prvých rodičov. Ich šťastie spočívalo nie v úspechu, nie v hmotnom vlastníctve, nie v odpore proti inštitúcii, ale v duchovnej a mravnej vyrovnanosti, v ovládaní svojho telesného človeka, v ovládaní tela dušou. Pokušiteľ vedel rafinovane naservírovať im nové prehodnotenie hodnôt. Začali hľadať iba seba. Mysleli si, že to dosiahnú odporom proti inštitúcii Božích príkazov (návodu na dobrý život). Nazdávali sa, že šťastie človeka to je úspech, tak spáchali hriech. Všetko sa v nich vzbúrilo – telo proti duši, pudy proti rozumu, náchylnosť proti vôli. Prekážala im nahota nielen faktická, ale zvlášť mravná a duchovná. Poznali svoj strašný omyl a začali sa Boha báť.

Večný Boh, aby zachránil človeka od tohto pomýleného zmýšľania, postavil novú alternatívu. Nepoškvrnenú pannu matku Máriu. Ženu, ktorá svojim „Fiat“ dokázala vyviesť ľudstvo z toho mravného a duchovného závozu, v ktorom sa dnes nachádza. Dnes je Cirkev za to vysmievaná, nepochopená, že pre záchranu, povznesie a pre možnosť zdravého, rozumného vývoja ľudskej spoločnosti na prvé miesto kladie mravnosť. Neprejde veľa a doba ukáže, že Cirkev uvažovala a uvažuje správne, reálne, že k trvalému šťastiu jednotlivca a spoločnosti nieto inej cesty okrem mravnosti. 

Boh má aj so mnou plán. Starostlivo ho pripravil a veľmi sa teší, keď mu budem dôverovať a raz mu poviem s vierou svoje: „Fiat“ – „Áno“. Viem ísť do rizika, keď odo mňa Boh chce niečo, s čím absolútne nepočítam? Viem si predstaviť, ako sa Boh teší, keď ma môže požehnávať, keď mi môže dať dary, ktoré má pripravené iba pre mňa?

  

Kázeň Mon. Štefana Kluberta na tretiu adventnú nedeľu v roku B

 Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte.                           3. Adventná nedeľa v roku B roku1975

 

Mons. Štefan Klubert (dekan Levoča)

 

Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. A toto je Jánovo svedectvo: Keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho pýtali: „Kto si ty?“, on vyznal a nič nezaprel. Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.“ „Čo teda, „pýtali sa ho, „si Eliáš?“ Povedal: „Nie som.“ „Si prorok?“ Odpovedal: „Nie.“ Vraveli mu teda: „Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Čo hovoríš o sebe?“ Povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: ‚Vyrovnajte cestu Pánovi,‘ ako povedal prorok Izaiáš.“

 Tí vyslaní boli spomedzi farizejov. A pýtali sa ho: „Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš ani Eliáš, ani prorok?“ Ján im odpovedal: „Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“ To sa stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil.(Jn 1, 6 – 8. 19 – 28)

 

Kdekoľvek sa dnes pohnete, všade sa stretávate s predvianočným ruchom. Ľudia prepĺňajú obchody a robia nákupy k Vianociam. Na uliciach stretávame chodcov s plnými nákupnými taškami. V autobusoch a vlakoch tlačia sa cestujúci s balíkmi nakúpených darov, na strechách osobných áut sa dovážajú vianočné stromčeky. V domácnostiach sa robí veľké upratovanie k sviatkom. A celý tento predvianočný rúch by sme mohli charakterizovať jedným slovom, ktoré visí ako veľký transparent nad životom týchto dní a znie príprava. Všetko sa pripravuje na Vianoce.

Nie je čudné, že aj v kostole sa dnes číta také evanjelium, v ktorom svätý Ján Krstiteľ volá: „Pripravte cestu Pánovi!“

Aby takto iných mohol prizvať k pokániu, najprv nám vo svojom srdci pripravil cestu Pánovi. Odišiel z rodičovského domu, kde boli koberce, záclony a pohodlie, kde boli šatníky plné oblekov, kde sa v kuchyni pripravovali vynikajúce jedlá - a presťahoval sa na púšť, kde víchor a vetry a dažde a búrky šľahali jeho telo, kde on bol oblečený iba v odeve z ťavej srsti a opásaný okolo bedier mal koženým opaskom a jedával iba kobylky upražené slnkom na kameni a lesný med.

Prišiel na púšť preto, lebo potreboval tiché miesto a pokoj na sústredenie mysle a na premýšľanie nad veľkými otázkami života. Načo som na svete? Aký zmysel má môj život? Čo bude so mnou po smrti? Aký je zmysel celého sveta? Kde sa vzal vesmír a milióny hviezd? Kto riadi veľký poriadok vesmíru? Na púšti Ján našiel vhodné miesto na sústredenie. Tam mal veľa času na premýšľanie, tam sa dopracoval k vrúcnemu vzťahu k Bohu. Preto sa Ján Krstiteľ stáva veľkým hlásateľom svojho Boha. Prichádzalo za ním celé Judsko a všetci Jeruzalemčania, aby sa u neho poučili a aby sa podľa jeho príkladu obrátili k Bohu. Podľa príkladu svätého Jána Krstiteľa dnes, vo všetkých kostoloch Cirkvi prostredníctvom svojich kňazov volá: „Pripravte cestu Pánovi.!“

Zamyslime sa: Ján Krstiteľ nevyzýva: Podniknite cestu k Pánovi. Alebo: Poďte k Pánovi! Nie od nás sa nežiada ísť za ním. Ale iba odstrániť prekážky, aby mohol Pán prísť. Cestu vykoná on. A to nie pol cestu – že by sme sa stretli na polceste. Cestu vykoná on. On je hlavný činiteľ pri našom obrátení. On chce prísť k nám. My však musíme chcieť, dovoliť mu prísť. Stačí otvoriť zatvorené dvere na našom srdci.

V tejto chvíli sa Vám slovo pokánie môže zdať príjemnejším, pretože naše obrátenie leží väčším dielom na Božích pleciach. Pozrite sa na obrátenie Márie Magdalény. Premýšľala snáď takto: Musím si najprv očistiť dušu, musím ísť na púšť za Jánom Krstiteľom a v rieke Jordáne sa dať pokrstiť, aby sa mi zmyla z duše vina – škvrna – hriechu, aby som sa potom očistená dostavila pred Ježiša. Keby takto bola pokánie chápala, sotva by bola niečo podnikla. Ale ona stráca z očí seba, svoju osobu, svoju dušu, svoju úlohu, svoju očisťovaciu techniku a taká aká je, prichádza k Ježišovi, sadá si mu k nohám a z lásky, a z veľkej lásky mu bozkáva nohy slzami ľútosti ich zmáča a vlasmi ich utiera. A keď sa na tom jeho hostiteľ pohoršuje, že taká žena ku nemu prišla, že sa najprv neočistila, Pán sa jej zastal: „Vidíte túto ženu?“ Vošiel som do tvojho domu nedal si mi vody na nohy, ale táto žena svojimi slzami zmáčala mi nohy a svojimi vlasmi poutierala ich. Nepobozkal si ma, ale ona odkedy som vošiel, neprestala bozkávať mi nohy. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, pretože mi veľkú lásku preukázala.

Tu vidím správny postup pri pokání netreba myslieť na seba, na svoju rolu, na to čo si o mne budú myslieť druhý, netreba myslieť na svoju očisťovaciu techniku, ani na spovednicu, ani na spoveď, ani na rozhrešenie, ani na kňaza. Treba hľadieť v duchu len na jediné na Ježiša, na jeho srdce, láskavé srdce. Stačí povedať Milujem ťa Pane taká aká som. Milujem ťa Pane taký aký som. Milujem ťa Pane hoci mám hriechy. Milujem ťa hoci som hriešna, hriešny.

A v tej chvíli, pretože miluješ odpúšťajú sa ti hriechy. V tej chvíli stávaš sa znova milovaným synom a milovanou dcérou. Otca nebeského, pod podmienkou, že si pritom ochotný v príhodnom čase, to znamená aspoň raz v roku sa vyspovedať. Keby si sa do jedného roka nevyspovedal, hriechy láskou odpustené sa ti nevrátia, pretože boli dokonalou láskou absolútne zničené. Ale následkom tohto hriešneho zanedbávania stratil by si znova milosť Božiu a žil by si v stave odvrátenia sa od Boha, pokiaľ sa nevyznáš z hriechov, ktoré ti Ježiš odpustil pri dokonalej ľútosti.

A tak dobrý kresťan nezostáva v smrteľnom hriechu až do vianočnej alebo veľkonočnej spovede. Nežije s ťarchou hriechu v duši a v nepriateľstve s Pánom Bohom. Kresťan pristupuje pravidelne k svätému prijímaniu, lebo sväté prijímanie znamená účasť na cirkevnom spoločenstve. Spoločenstve s Bohom zjednotený s naším Pánom Ježišom Kristom. Pokrmom pre našu dušu je Eucharistia taká veľmi potrebná.

Hľa, milí bratia a sestry, cítite teraz, aké je krásne príjemné, príťažlivé kresťanské obrátenie, keď ho takto teologicky chápeme. A tak vás, bratia sestry, pozývam k takémuto pokániu v tomto čase predvianočnej prípravy. Vidíte, že sa vaše srdce naplní pokojom a šťastím, ktoré svet dať nemôže a prežijete jedny z najkrajších Vianočných sviatkov vášho života, čo vám zo srdca i ja sám prajem. AMEN.

Kázeň Mon. Štefana Kluberta na druhú adventnú nedeľu v roku B

Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky.           2. Adventná nedeľa v roku B roku1972

 

Mons. Štefan Klubert (dekan Levoča)

 

Hlas volajúceho na púšti: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ Ján bol na púšti, krstil a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov. Prichádzala k nemu celá judejská krajina i všetci Jeruzalemčania. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa krstiť v rieke Jordán. Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Jedával kobylky a lesný med. A hlásal: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. Ja som krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým.“  (Mk 1,3 - 8)

 

Dnes je už mnoho ľudí motorizovaných a preto sa mnohí zaujímajú o stavbu štvorprúdovej autostrády, ktorá má spojiť Bratislavu s Prahou v dĺžke 330 km tak, aby vodič mohol túto cestu absolvovať za tri hodiny. Táto stavba, ktorej 1 km stojí 13 miliónov korún, je veľmi náročná. Najťažšie úseky sú tie, kde treba vyrovnať s rovinou autostrády nejaký kopec. Kopec je veľkou prekážkou, s ktorou musia zápasiť stavitelia cesty. Prekážkou sú aj hlboké nížiny. Tie treba zase preklenúť mostami. A mnoho iných rozličných prekážok treba prekonať. Napríklad skaly, močariská, stromy, potoky, kanále, rieky ... Koľko to práce stojí, kým sa odstráni a prekoná všetko, aby sa pripravila rovina, priama, široká pohodlná cesta, ktorá stojí dve veľké mestá.

Podľa dnešného evanjelia svätý Ján Krstiteľ hlásal ľuďom, ktorí za ním prišli na púšť: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ Pri tom nemyslel na nijakú autostrádu v krajine, ale na cestu v ľudských srdciach. Pán Boh totiž nekonečne miluje človeka. On nemôže urobiť to, čo my často robíme, že niekoho znenávidíme. On to nevie urobiť. To by prestal byť Bohom, lebo by prestal byť láskou. No napriek tomu, že tak veľmi miluje človeka, nie je dotieravý, nerobí nikomu násilie. Potrebuje, aby človek uvoľnil cestu Božej láske. Aby odstránil prekážky, ktoré bránia Božej láske milovať človeka. Tou prekážkou je smrteľný hriech. Pamätáte sa, ako sa za vojny stavali na dôležitých cestách veličizne betónové zátarasy zastavili postup nepriateľských vojsk.

Smrteľný hriech je taká strašná zátarasa na ceste do ľudskej duše. Boh sa cez ňu nedobíja. Boh nie je násilník nevyhodí ju do vzduchu, Boh nieje votrelec. Čaká, až človek odstráni to čo postavil Bohu do cesty. Lenže nečaká nečinne a bezstarostne. Napomína nás a povzbudzuje nás.

Napríklad aj dnešnú nedeľu slovami svätého Jána Krstiteľa: Pripravte cestu Pánovi – ba ide ďalej: len čo sa rozhodneme pripraviť ju, on sám nám v tom pomáha. Už nie ako násilník a votrelec, ale ako láskavý pomocník. Pán Boh – takrečeno – všetku prácu vykoná za nás. Tak veľmi chce, aby prekážka medzi nami a ním bola čím skôr odstránená.

Je možné, aby sme túto jeho pomoc odmietli? Zamyslime sa nad touto situáciu v živote človeka. Predstavme si vodu, nesmiernej šírky a hĺbky, šíre more. A predstavte si to more rozbúrené. A na ňom pláva malá loďka. Je zmietaná vlnami a ráňaná vetrom. Zrazu sa pod ňou otvorí vlnová priepasť – lodička sa prevráti a topí sa v hlbinách. V spenených vlnách belejú sa dve ľudské ruky. Slabý, úbohý človek zúfalo bojuje a chce si zachrániť život. V rozhodnej chvíli priblíži sa k tomu miestu veľká loď a námorníci už hádžu topiacemu sa záchrane lano. Má ho už celkom pri rukách. Pýtam sa vás: odmietne tento topiaci sa človek toto záchranné lano? Odhodí ho od seba? Viem, že poviete, nie. A dodáte: bol by šialencom, ba bláznom, keby sa nechytil podávaného povrazu.

A predsa moji najmilší, čo sa vám zdá byť šialenstvom, je azda aj históriou vášho vlastného života. Čo sa vám zdá bláznovstvom, uskutočňuje sa azda v živote vašej duše. Azda ste v búrke života klesli do priepasti hriechu. Kalné vody speneného mora zaplavujú vám dušu. A hľa, ktosi sa blíži – pomáhať vám a zachrániť vás. Pán Ježiš ide k vám. A keby priepasť hriechu, do ktorej ste klesli bola akokoľvek hlboká, dočiahne vás jeho ruka, ktorú podáva. Pýtam sa i vás i teraz, ako pred chvíľou: Odmietnete pomocnú ruku? Odhodíte ju od seba?

Viem, že sa neodvážite povedať, že priamo odmietate pomocnú ruku Pána Ježiša. Ale aj to viem, že niektorí si predsa pomyslíte: ešte teraz nie. Až neskôr. Lenže, milovaní bratia a sestry, čím neskôr, tým bude horšia záchrana. V živote pustovníkov je napísané, že anjel raz pozval istého z nich do blízkeho lesa, aby sa pozeral na neznámeho muža, ktorý zbieral drevo. Keď mal nazbieranú veľkú viazanicu dreva, vzal ju na chrbát a chcel s ňou odísť. Ale len pár krokov urobil. Viazanica mu bola ťažká. A hľa, zbieral nové drevo a priviazal ho do viazanice. Potom ju už sotva vládal nadvihnúť. Položil ju na tam a zbieral ďalšie drevo. Ale potom už nevládal viazanicou pohnúť od zeme. Pustovník sa pýtal anjela: Čo robí ten nerozumný človek? Anjel na to: Tu máš obraz takého človeka, ktorý odkladá so svojou záchranou. Ten ku svojim hriechom pridáva stále nové a ďalšie. Akože potom povstane? Preto nesmieme odmietať pomocnú ruku Pána Ježiša, ktorú nám oddávna v tomto adventnom čase podáva.

Pán chce, aby sme teraz povstali z hriechu a odstránili prekážku, ktorá mu je ešte v ceste. Rozmýšľajme o tejto veci tak, ako kedysi bohatí barón Steward, ktorý žil za čias anglickej kráľovnej Alžbety. Tento pán si vraj vydržiaval dvoch kňazov. Jedného vo svojom londýnskom paláci, druhého na svojom letnom zámku, ďaleko od Londýna. Nemali inú povinnosť k nemu, iba čakať kým pánovi dohorí svieca života a vtedy ho vyspovedať. Pán hovorieval: Mám to dobre zariadené. Som zabezpečený – či v paláci, či v letnom zámku. Uprostred cesty prišlo mu zle. Zľakol sa. Zvolal: Postojme, vypriahnite kone a Jeden cválajte pre kňaza do mesta a druhý do zámku! Ktorý skôr priveziete kňaza, dostanete veľkú odmenu! Obaja priviezli kňaza, ale odmenu už nemal kto dať. Barón zomrel.

Viem, že bratia a sestry vám sa protiví takáto vypočítavosť bohatého Pána. A zaiste aj Pánu Ježišovi. Ale zapamätajte si Pán Ježiš chce byť s nami, nie až na konci našej životnej cesty. Chce byť s nami a náš tu a teraz, stále, na celej našej životnej ceste. Vypočítavať si, že až na konci svojej životnej cesty sa s ním zmierim, to je hrubá urážka jeho lásky.

Hneď teraz sa musíme rozhodnúť odstrániť prekážky, ktoré stoja medzi nami a ním. Zlikvidujme vo svojej duši hriech. Dokonalou ľútosťou hneď teraz, pri tejto bohoslužbe, napríklad takýmto zvolaním:

 

Bože, láska moja, teba milujem,

Preto svoje hriechy veľmi ľutujem.

Nechcem viac uraziť tvoju dobrotu.

Prosím ťa, odpusť mi, pre krv Kristovu.        

 

A potom sa vyspovedajme, aby sme dôkladne zahnali zo srdca, čo je špatné a zlé. Takým to spôsobom pripravíme Pánovi cesty a vyrovnáme mu chodníky, aby už teraz on bol náš a my jeho. Amen. 

Kázeň Mons. Štefana Kluberta na prvú adventnú nedeľu v roku B

Majte sa na pozore, bdejte, lebo, neviete...                         1. Adventná nedeľa v roku B roku1972

 

Mons. Štefan Klubert (dekan Levoča)

 

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Majte sa na pozore, bdejte, lebo, neviete, kedy príde ten čas. Je to tak, ako keď človek odcestuje: opustil svoj dom, svojim sluhom odovzdal moc, každému určil prácu a vrátnikovi prikázal bdieť. Bdejte teda, lebo neviete, kedy príde pán domu: či večer či o polnoci, či za spevu kohúta alebo ráno. Aby vás nenašiel spať, keď príde nečakane! A čo hovorím vám, hovorím všetkým: Bdejte!“ (Mk 13, 33-37)

 

Keď sa vám syn, alebo dcéra vyberie do sveta, na štúdia, do zamestnania, alebo na vojenskú službu, snažíte sa mu dať nejaké rozumné napomenutie, poučenie, alebo nejakú smernicu alebo múdrosť, podľa ktorej sa má riadiť. A správne to robíte. Vaše dieťa si to zapamätá a mnohokrát mu to príde na myseľ v ďalekom svete. Vaše poučenie mu svieti na jeho životnej ceste a uchráni ho od nerestí. Aj naša Cirkev sa nám dnes ukazuje takou starostlivou matkou. Dnes vstupuje do nového cirkevného roka. Začína sa adventné obdobie, ktorým sa pripravujeme na Narodenie – Pána Ježiša, čo je obdobím očakávania Pánovho príchodu. Matka Cirkev chce nám vložiť do srdca nejaké poučenie, napomenutie, nejakú múdrosť, nejaké heslo, ktoré nám má pomáhať, aby sme nezablúdili od správnej cesty života a aby sme vytrvali v dobrom až do konca.

            Dnes čítame v Markovom evanjeliu (radostnej zvesti) slová Pána Ježiša: „Bedlite a modlite sa, aby vás Pán nenašiel spať, ak príde nečakane.“

            A tieto slová sú naozaj veľkou múdrosťou pre náš život. Bedliť znamená: nedriemať, nespať, nepoľavovať a neleňošiť, ale každodenne si plniť svoje povinnosti voči Bohu a voči ľudskej spoločnosti na tom mieste a na tom pracovisku, na ktoré nás život postavil.

            A pretože je ľahšie zaháľať ako bedliť a človek je náchylný k zaháľaniu – musí mať nejaký stimul, ktorý ho povzbudí k práci, čiže k bedleniu. Takým stimulom je: Myslieť na koniec.

            Myslieť na to, že Pán si príde pre mňa kedykoľvek. Možno, že to bude tento rok, tento mesiac, tento týždeň, tento deň. Nesmiem si teda dovoliť ani chvíľku zaháľať, leňošiť, driemať, ale musím byť každodenne v strehu pri svojich každodenných povinnostiach.

            Že toto je veľká životná múdrosť, nato poukázal dávno slávny grécky filozof Diogenes: „Keď videl, že celé mesto Atény žije v rozkošiach a nerestiach, postavil si na trhovisku stánok, ako ostatní predavači. A tam kde iní mali nápis: Tu sa predáva zelenina, mäso, potraviny ..., tam si on pripravil nápis: Tu sa predáva múdrosť. A stal tam ako predavač. Občania mesta Atény poznali Diogenesa, že je to múdry a čestný človek, preto neváhali a prišli si ku nemu po radu, múdrosť. Prišli a prosili ho, aby im predal múdrosť. Každému len jednu a tú istú múdrosť dal: „Pamätaj na koniec a pôjdeš správne cestou života!““

            A tak, ako je veľká múdrosť pamätať na koniec, tak zase je veľké nešťastie zabúdať na koniec.  

            Rozpráva sa o slávnom rímskom kazateľovi, že na prvú adventnú nedeľu mal kázeň o konci sveta a poslednom súde. Kázal tak dojímavo, že v kostole nebolo suchého oka. Všetok ľud plakal. Kazateľ stíšil hlas a pokračoval: „Vyplačte nad posledným súdom. Utrite si slzy. Lebo je ešte niečo horšieho ako posledný súd a to je to, že len čo prídete domov, prestanete myslieť na svoj koniec. To je strašnejšie ako posledný súd.“

            Áno, bratia a sestry, temer by sa mohlo povedať, že tí čo zabúdajú na svoj koniec, smerujú k zatrateniu. Ale tí čo naň pamätajú, kráčajú k spaseniu.

            Pozrite, Bavorský vojvoda Henrich, kráčal v kostole svätého Emeráma v Rezne nad hrobom svojho učiteľa, biskupa Wolfganga. Modlil sa vrúcne. Keď sa zotmelo, zazdalo sa mu, že biskup stojí vedľa neho a ukazuje mu prstom na protiľahlú stenu. Henrich sa obrátil tým smerom, ako mu biskup ukazoval a tam čítal tieto slová: „Nach sechs“ čiže: „Za šesť.“ Čo majú znamenať tieto slová: „Nach sechs“ – myslel si. Ale biskup zmizol. Aj slová zmizli. A vojvoda premýšľal. Isteže skoro zomriem. Isteže to bude po šiestich dňoch. A začal sa pripravovať. Išiel k sviatosti pokánia, pristúpil i k svätému prijímaniu. Rozdával chudobným bohaté almužny, konal dobré skutky. Bol láskyplný a trpezlivý v rodinnom živote – k manželke k deťom, k svojim podriadeným. A tak pokračoval v tomto bohumilom živote. Ale nezomrel. Isteže to bude šesť mesiacov. A stále tak isto nábožne a čestne žil. Ale taktiež ani po šiestich mesiacoch nezomrel. Hovorí si, že to bude šesť rokov. A stále žil ten istý, šľachetný, krásny život. Ale ani po šiestich rokoch nezomrel. No už si tak navykol na správny, čestný, statočný, poctivý, láskyplný, bohumilý život, že si povedal: zostanem takýmto až do smrti. A vytrval v dobrom až do konca.

            Pozrite, čo urobili v živote tohto človeka dve slová: Nach sechs! (po šiestej, za šesť) Aj my dnes počujeme z úst Pána Ježiša dve slová: Bdejte a modlite sa!                  

            Počujeme ich na začiatku nového cirkevného roku. Kiežby tieto slová Pána Ježiša urobili aj náš život aspoň o nejaký krok, o malý krok lepším v tejto posvätnej adventnej dobe. Už tento týždeň začnime žiť v láske k ľuďom, v láske k ľudskej spoločnosti a v láske k nášmu spoločnému nebeskému Otcovi. Amen.  

 

Kardinál Paul Cullen

V Dubline, hlavnom meste Írska, je už hlboká noc. Vonku zúri víchor a nečas. Všade tma ako v rohu. Posol z hotela prvej triedy zaklope na bránu blízkeho arcibiskupského paláca a žiada rýchlo kňaza k istému ťažko chorému hosťovi. Kňaz bez váhania vyjde do ulíc za svojim sprievodcom. Chorý sa vyspovedal a prijal ešte pri vedomí Eucharistiu a pomazanie chorých. O niekoľko minút neskôr dokonal. Majiteľ hotela, bol to protestant, pozval potom kňaza vypiť si niečo teplého. Medzi rečou nadhodil: „Vaši biskupi a kňazi majú všetkého. A vy, jednoduchí kňazi, musíte sa potĺkať po ulici v takomto nečase. Váš pán kardinál si teraz zaiste popíja vo vykúrenom salóne.“ Kňaz odpovedá: „Nie všetci sú taký akými ich opisujete. A vidím, že nie ste dostatočne dobre informovaný o našich biskupoch a najmä o našom kardinálovi....“ Ste si o tom istý? - pýta sa hotelier, ktorého sa odpoveď nemilo dotkla. Celkom istý. Ale, prepáčte, kto ste vy? Cullen. Vy ste kardinál Cullen? ... Odpusťte, Eminencia, odpusťte! Čo ma to len napadlo, kritizovať kardinála... Idem hneď rozkázať pre vás koč. Hotelier bol samá úcta a úslužnosť. Kardinál však pokojne odvetil: „Nie priateľu. Ďakujem vám! Prišiel som peši, a tak sa i vrátim. Nečasu sa nebojím.“ Čo viedlo kardinála Cullena k tomu, aby šiel zaopatriť ťažko chorého? Bola to Kristova láska k chorému. Aj on je jeden z nástupcov apoštolov, ktorých si Ježiš vyvolil, aby prostredníctvom nich ostal prítomný medzi ľuďmi. Preto si Pán Ježiš vyvolil apoštolov a prisľúbil im, že z nich urobí rybárov ľudí. Oni s ním ostali natrvalo. Chodili s ním, počúvali jeho učenie, boli očitými svedkami jeho zázrakov, osvojili si jeho myšlienky, city a správanie. Vysvetľoval im pravdy, ktoré hlásal všetkým. Peter mal byť hlavou apoštolov. Ježiš mu to prisľúbil už v Cezarei Filipovej, kde Peter v mene apoštolov vyznal: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Ježiš mu odpovedal: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva.“

Roráty

Roráty sú votívne sväté omše ku cti Panny Márie. Práve ju nazývame v loretánskych litániách aj „Hviezdou Rannou“. Ona je tá hviezda, ktorá nám ukazuje smer, odkiaľ príde skutočné svetlo. Prorok Izaiáš nás poúča: „ Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine tieňa smrti, zažiari svetlo“ (Iz 9,1) Rorátne sväté omše sa slúžia v adventnom období čiže prípravnom období na Narodenie Pána Ježiša Krista. Tma v kostole pripomína svet, ktorý je v tme, a naopak, ožiarený oltár symbolizuje Krista, ktorý prichádza ako pravé svetlo sveta. Tak ho predpovedali proroci, a tak ako to o sebe aj sám povedal: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“ (Jn 8,12-13) Naši predkovia chodili do kostola s lampášmi, ktorými si svietili na cestu a ktoré ich doviedli do cieľa. Podobne ako maják je pre námorníkov nádejou, lebo im oznamuje, že už nie sú ďaleko od pevnej zeme a zároveň ich aj vedie svojím svetlom do bezpečného prístavu, tak je naším svetlom počas celého adventu Kristus. Po skončení rorátnej svätej omše zvyčajne nasleduje ešte malé agapé, ktoré nám dáva príležitosť začať deň v spoločenstve ako rodina. 

Kúsek Štefan

 

Štefan Kúsek sa narodil v obci Žikava 18 septembra 1911. Obec Žikava sa nachádza v okrese Zlaté Moravce. Študoval v nitrianskom kňazskom seminári. Za kňaza ho vysvätili 17. júna 1934 v Nitre. Ako kaplán pôsobil v Pruskom  a v Rajci 1935, ako farár v Nitre 1940, Sládečkovciach 1941 (dnes obec Močenok), Tepličke nad Váhom 1942, v roku 1948 ho vymenovali za dekana varínskeho dištriktu. Od roku 1952 je správcom farnosti Zliechov, Riečnica 1953 obec Riečnica zanikla v roku 1987 spolu s obcou Harvelka, v dôsledku výstavby vodnej nádrže, na zásobovanie pitnej vody, s názvom „Vodná nádrž Nová Bystrica. Štefan Kúsek potom pôsobil v obci Slopná 1962, Rajec 1969 a Dolná Tižina 1972. Bol literárne činný od svojich kaplánskych čias. Mnoho kázni a úvah uverejnil v nitrianskom týždenníku Svornosť a v jeho pokračovaní Naša nedeľa, najmä v rubrike Nedeľné zvony, viacero príspevkov v misijných ročenkách a v Katolíckej výchove. Od 1. augusta odišiel na dôchodok do mesta Žilina. Zomrel 28. apríla 1984. V Žiline ho pochoval 3. mája 1984 Mons. Ján Pásztor nitriansky biskup. 

Slávnosť Bohorodičky Panny Márie

Od roku 1969 Slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (r. 431). Je oslavou materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami sv. Pavla „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy...“ (Gal 4,4). Takto sa z tohto sviatku Pána stal sviatok Panny Márie. Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) – titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia. Vyjadruje sa ním skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha. V 5. storočí sa v Cirkvi vyskytli pochybnosti o teologickej správnosti tohto titulu. Koncil v Efeze r. 431 odsúdil tento bludný názor a vyhlásil dogmu, že Panne Márii ako matke Bohočloveka Ježiša Krista názov Bohorodička právom patrí. Na Božie narodenie ďakujeme Bohu za Dieťa, ktoré k nám vystiera ruku, aby nás požehnalo, aby nám pomohlo, aby nás zachránilo. O osem dní neskôr dvíhame zrak trochu vyššie, aby sme videli Matku, v náručí ktorej Dieťa spočíva. Nebolo by Dieťaťa, keby nebolo Matky. Slávnosť Bohorodičky je dňom vzdávania vďaky za najdokonalejšiu z matiek. Materstvo, to je jeden z najväčších zázrakov, aký možno obdivovať na zemi. To je stvoriteľská láska. Niektorí mystici, keď vstupovali vďaka milosti Božej do bohatstva tajomstva materstva, hovorili, že ono je také krásne, že sám Boh zatúžil mať na ňom účasť. Chcel mať matku. Chcel prežiť vzájomnú lásku v tom jedinom neopakovateľnom vzťahu, aký jestvuje medzi matkou a dieťaťom ako aj dieťaťom a matkou. Každá matka sa môže ľahko ocitnúť v tajomstve materstva najsvätejšej Matky. Nezávisle od toho, či jej dieťa žilo niekoľko dní po počatí, alebo jej bolo dané porodiť ho a vychovať na dospelého človeka. Zázrak materstva formuje matku i dieťa naveky. Tento vzťah sa nedá zničiť, vymazať, zabudnúť. Je to vždy vzťah lásky. Možno nie vždy lásky celkom šťastnej, niekedy dokonca hlboko zranenej, ale vždy materskej lásky. Táto materská láska od chvíle počatia rozhoduje o tom, či dieťa putuje životom s vedomím, že bolo prijaté, alebo s vedomím, že bolo zavrhnuté, nechcené. To je v nedostatku materskej lásky kľúč k pochopeniu spoločného osirotenia, čiže nevery v to, že ktosi na mňa čaká, ktosi ma skutočne miluje, ktosi je pre mňa „domom“. Toto tajomstvo tvorivého vstupu do sveta, vďaka láske matky k dieťaťu, a tajomstvo dramatických napätí, keď táto láska chýba, postupne je odhaľované prenatálnou psychológiou. Jedno je isté: materská láska je večná a nezničiteľná. Môže byť zranená, ale nemôže byť zničená. Akú radostnú pravdu odovzdáva Cirkev všetkým veriacim v prvý deň kalendárneho roku. Vyzýva k vzdávaniu vďaky za Matku, a to nielen Ježiša, Syna Božieho, ale za matku každého človeka. Jedni z nás prichádzajú k Márii, aby sa poďakovali za milujúcu matku, ktorá nás zrodila a vychovala v láske. Je to dočasný poklad s najvyššou hodnotou. Druhí prichádzajú, aby si u Matky Božej liečili svoju zranenú lásku, pretože im chýbala milujúca matka na zemi. Aká je to skvelá šanca. V náručí Matky Ježiša možno vyliečiť rany srdca, rany duchovného osirenia. Blízke stretnutie s Matkou Božou ako svojou Matkou dovoľuje vyliečiť to, čo nemôže vyliečiť žiaden lekár na zemi, žiaden psychológ ani psychoanalytik. Rany, ktoré sme obdržali v lone matky, možno vyliečiť iba v náručí Ježišovej Matky. Zvláštny rozmer dnešnej slávnosti vidia matky, ktoré si uvedomujú omyly spáchané voči svojim deťom. Všetky slabosti a nedostatky materskej lásky idú životom s matkou. Často, keď narastá vedomie dôsledkov týchto omylov, v očiach matky sa objavujú slzy bolesti a smútku. A hľa, tu je Matka, ktorá tieto slzy dokáže zotrieť, potešiť a ukázať možnosť nápravy istých omylov. Táto náprava spočíva predovšetkým vo vyliečení samotnej matky, a v druhej etape je to aj záchrana zranených, ba dokonca nádej na spásu zabitých detí. Matky môže pochopiť iba Mária. Tajomstvo materinskej lásky je prístupné jedine pre zasvätených do tejto lásky. Začiatok roku, to je stretnutie s najlepšou Matkou. Ona dovoľuje vstúpiť do tajomstva lásky, ktorú nám najviac treba. Ona nám pomáha v objavení krásy a bohatstva materskej lásky. Kiežby nás toto stretnutie sprevádzalo po všetky dni nového roku.

 

Nepoškvrnené počatie

Najhroznejším protivníkom človeka nie sú také živly, ako povodeň, požiar, zemetrasenie, hurikán, či výbuch sopky. Všetky tieto kataklizmy možno v istej miere predvídať a možno sa pred nimi zabezpečiť. Súčasne nie sú to ani dravé zvieratá, ktorých je čoraz menej a treba ich skôr ochraňovať. Ťažko je hovoriť o ohrození človeka, hoci človek, ak disponuje silou, môže byť nebezpečný. Najväčšie ohrozenie nášho života pochádza je zo strany vírusov, a teda nepriateľa, ktorý nie je okom viditeľný a napáda v skrytosti. Väčšinu mimoriadne nebezpečných chorôb spoznávame až po istej etape ich vývoja. Zo skúsenosti vieme, že často toto ochorenie je také pokročilé, že na záchranu pacienta je už neskoro. S týmito hroznými nepriateľmi neustále bojuje, často na zásade pretekov, medicína. Ona vedie najväčšiu bitku o život súčasného človeka. Obrazy ohrození dočasnej existencie človeka možno použiť k úvahe o ohrozeniach nášho ducha. I tu je nepriateľov veľa, a tí sú známy či už podľa ostrých klov (Diabol ako revúci lev obchádza a hľadá koho by zožral), alebo podľa rýchlej činnosti, podľa vzoru jedovatých hadov, škorpiónov alebo  muchotrávky nie sú najhroznejšie, hoci aj oni dokážu usmrtiť dušu. Najhroznejšie je zlo vírusov ducha, takých ako žiadostivosť, nečistota, závisť, lenivosť, a pod. Tieto vírusy sa dostávajú do našich sŕdc a dlhé časové obdobie sa nebadane vyvíjajú. Aj vážnejšie objavy ukazujú ochorenie a to často v pokročilom štádiu, ktoré je ťažko možno vyliečiť. Hrôzu situácie zväčšuje fakt, že niektoré z týchto chorôb majú znaky epidémií. Sú nákazlivé a bleskovo sa prenášajú na iných. Boj s chorobami ducha si vyžaduje zorganizovanú inštitúciu, ktorá sa podobá zdravotnej službe. Tak sa aj stalo. Takouto inštitúciou, ktorá zápasí s chorobami ducha je Cirkev. V centre jej uzdravujúcej činnosti je sviatosť pokánia. Sám Kristus ako dokonalý Lekár sa dotýka a uzdravuje, predpisuje recepty, podáva metódy rekonvalescencie a návratu k plnosti síl. Vedľa Krista stojí Jeho Matka. Ona má, ako jediná, a najlepšia Božia ošetrovateľka, privilégium podobné tomu privilégiu, ktoré má jej Syn – je úplne odolná voči všetkým útokom zla. Žiaden zárodok duchovných chorôb – dokonca ani na zlomok sekundy – sa nikdy nezastavil v jej srdci. To spôsobuje, že ona sa môže bezpečne skloniť nad každým hriešnikom, dokonca „nakazeným morom“. Pretože miluje hriešnika, záleží jej na jeho vyzdravení, a neodíde od neho tak dlho, pokiaľ môže bojovať o jeho zdravie. Lekármi duší sú z Ježišovho ustanovenia spovedníci. Oni však nemajú túto odolnosť na zlo. Skláňajú sa nad hriešnikom, dokonale ho chápu, lebo sami majú vo svojich dejinách zaznačené rôzne ochorenia. V skutočnosti vyliečené milosrdenstvom Božím, ale zaznačené. Tento nedostatok odolnosti kňaza na zlo, na hriech ho vedie k pokore a núti ho hľadať pomoc u tej, ktorá je odolná na každý hriech. Túto pomoc potrebuje tak sám spovedník, ako i každý penitent. Spovedník – aby, keď sa zaoberá hriešnikmi, nenavykol si na choroby a neuznal ich za normály stav. Vtedy jestvuje vážne nebezpečenstvo, že podcení choroby a sám na ne ochorie. V tejto situácii stretnutie s Nepoškvrnenou Matkou je skvelou šancou pre spovedníka. Ona mu totiž dáva istú účasť na svojej odolnosti na hriech a stará sa o zachovanie ostražitosti, aby nákaza ducha nebola podcenená. Ona tiež bdie, keď vidí najmenšie prejavy choroby v srdci spovedníka. Nepoškvrnená Matka sa skláňa aj nad každým penitentom. Spoveď trvá krátko. Spovedník počúva raz na jednej, raz na druhej strane spovednice. Tento pohyb hlavy je jediný čas, potrebný na prípravu od jedného hriešnika, ktorý robí pokánie, na druhého. Kajúcnici sa menia, podobne ako pacienti, ktorí čakajú v čakárni na stretnutie s lekárom. Lekár ich posila s receptom a dobrou radou, ktorá vedie na cestu postupného návratu zdravia. Spovedník sa ich dotýka milosťou Krista, čiže lieči duš, a najčastejšie zveruje obráteného hriešnika Nepoškvrnenej Matke. Spoveď, to nie je len zopakovanie potešujúcich slov Ježiša: Nikto ťa neodsúdil, (...) Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a viac nehreš (Jn 8, 10), ale je to odovzdanie novoobráteného od starostlivosti Nepoškvrnenej. Táto Božie ošetrovateľka vykonáva rekonvalescenciu tak dlho, ako nikto iný z ľudí. Slávnosť Nepoškvrneného Počatia Panny Márie, to je príležitosť vzdávať vďaky za Božiu ošetrovateľku, ktorá bdie pri každom hriešnikovi a každom spovedníkovi. Privilégiu odolnosti na hriech dovoľuje je zotrvať na fronte neustáleho zápasu o duchovné zdravie ľudskej rodiny.

Tragédia v Černovej

 27. X. 1907 sa v obci pri Ružomberku odohrala tragédia. Čo bolo príčinou tejto tragédie? Obyvatelia tejto obce Černová sa rozhodli postaviť si kostol na popud rodáka Andreja Hlinku. Obyvatelia z vlastných finančných prostriedkov si postavili kostol ktorý je zasvätený Panne Márii Ružencovej. Po úspešnom postavení rodáci chceli aby kostol požehnal ich rodák Andrej Hlinka. Spišský biskup Alexander Párvy však rozhodol inak, Hlinku v tom čase suspendoval a bol odsúdený pre poburovanie proti maďarskej národnosti. Do Černovej tak prišli dva panské koče s cieľom požehnať kostol cudzm farárom Martinom Pazúrikom. Keď Černovčania protestovali, uhorskí žandári začali do ľudí strieľať. Táto tragédia si vyžiadala 15 mŕtvych, 10 ťažko zranených a 60 ľahko zranených. 38 dedinčanov (22 mužov a 16 žien) bolo odsúdených na 36, 5 roka väzenia.   

Potreba obnovy síl

 Istý kňaz takto spomína na prežívanie svätej omše vo väzení: Nás kňazov sústredili vo väznici na osobitné  miesto, aby sme sa nestretávali s ostatnými väzňami. Podarilo sa nám prepašovať hostie a hrozno, z ktorého sme si vytlačili  šťavu. Potajomky sme slávili svätú omšu. Pravda, nie v albe, štóle a ornáte, ale vo väzenských šatách. Ani knihy sme nemali, ale text svätej omše sme vedeli spamäti. Keďže sme boli väznení pre vieru, zakázali nám každú náboženskú činnosť. Preto sme navonok slávili svätú omšu takto. O to radostnejšie sme ju prežívali. Sväté prijímanie bolo pre nás neopísateľnou silou. Ostatní sa čudovali, s akým vnútorným pokojom vieme prijať každú potupu a urážku. Utrpenie sme ľahko znášali. Tvorili sme jednotu, vedeli sme mlčať, keď bolo treba. Nebolo medzi nami jedného, ktorý by sa niekoho z nás musel báť. Verili sme si.

Božia pomoc pre dobý život

 Mladý muž hovorí mudrcovi: "Si majster v modlitbe. Nauč ma modliť sa, aby som mal úspech v živote." Mudrc mu však povedal: "Vezmi tento špinavý drôtený kôš a prines v ňom vodu!" Mladý muž šiel k studni, nabral vodu  a niesol ju k mudrcovi. Kým k nemu prišiel, voda z koša vytiekla. Mudrc mu povedal: "Choď a prines v koši vodu!" Mladý muž sa vybral po vodu, ale výsledok bol ten istý. To sa opakovalo niekoľkokrát, až kým mladého muža neprešla trpezlivosť. Mudrcovi povedal: "To sa nedá. Veď vidíš, že s koša vždy všetká voda vytečie." Na to mudrc povedal: "Tak je to aj s modlitbou. Vodu si mi v koši neodniesol, ale drôtený kôš, ktorý bol predtým špinavý, je teraz čistý. To isté sa deje, keď sa modlíš. I keď nemáš skúsenosť, že ti z modlitby niečo ostalo, modlitba ťa očistila.  

Nevyhnutný rez

 Keď som dorazil na miesto, kde som mal urobiť noviciát, povedal mi môj učiteľ s pokojom človeka, ktorý žil na púšti vyše dvadsať rokov: "Karol, je potrebné urobiť rez!" Pochopil som, čo chce povedať, a rozhodol som sa urobiť rázny, aj keď bolestivý rez. Medzi svojimi vecami som mal veľký zošit s adresami priateľov. Bolo ich snáď vyše tisíc. V hĺbke duše som pociťoval nespokojnosť. Bol to smútok nad tým, že som sa pred odchodom nemohol pozhovárať osobitne s každým priateľom, povedať im, že odchodom odpovedám na Božiu výzvu. Bol však potrebný tento nevyhnutný rez a ja som ho urobil plný odhodlania a dôvery v Boha. Vzal som adresár, ktorý bol pre mňa akýmsi posledným putom s minulosťou a jedného dňa, keď som rozjímal uprostred dún som ho spálil. To však neznamenalo zničenie priateľstva. Napokon to sa odo mňa ani nevyžadovalo.

Svätá Katarína Labouré

Svätá Katarína Labouré

Sv. Katarína Labouré pochádzala z burgundského kraja vo Francúzsku. Tam sa narodila 2. mája 1806 v dedinke Fain-les-Moutiers. Bola deviata z jedenástich detí skromnej roľníckej rodiny. Jej pôvodné krstné meno bolo Zoe. Keď mala Zoe deväť rokov, zomrela jej matka. Vtedy sa osobitne primkla k Panne Márii ako k svojej nebeskej matke. Keď mala Zoe 14 rokov, k pravidelnej modlitbe začala vždy v piatok a sobotu pripájať aj pôst. Keď mohla, chodila aj vo všedné dni na sv. omšu do jedného chudobinca. Svätá Katarína Labouré sa stala rehoľníčkou. Vstúpila do spoločenstva Dcér kresťanskej lásky, ľudovo nazývaného vincentky. Dňa 18. júla 1830 sa zjavila Panna Mária svätej Kataríne Labouré. Hovorila s ňou asi 2 hodiny. 27. novembra 1830 sa Panna Mária stretla s Katarínou Labouré. Panna Mária mala biele rúcho, doružova žiariace, stála na zemeguli, pod nohami sa jej zjavil had. V rukách držala menšiu zemeguľu, ktorou ako sa zdalo, obetovala Pánu Bohu a hovorila: „Guľa, ktorú vidíš, predstavuje celý svet a každého človeka osobitne.“ Drahokamy na prsteňoch jej rúk vyžarovali lúče. Presvätá Panna povedala: „Lúče znázorňujú milosti, ktoré vylievam na všetkých, čo ma o ne prosia; drahokamy, ktoré nevysielajú lúče, predstavujú milosti, o ktoré ma ľudia neprosia.“ Sestra Katarína Labouré zomrela 31. decembra 1876, teda 70-ročná. Pápež Pius XI. ju v máji 1933 vyhlásil za blahoslavenú a Pius XII. v júli 1947 za svätú. Pri exhumácii pred blahorečením našli jej telo neporušené. Uložili ho pod oltárom v kaplnke, kde sa jej zjavovala Panna Mária.

Úspešný život

 

Slovenský misionár v Japonsku Jozef Figura si spomína: V roku 1922 som zamýšľal odísť študovať do Ríma, lebo som sa chcel stať misionárom. Skôr ako som odišiel, čakali ma ešte prijímacie skúšky v Špačinciach u matky klerika Františka Sersena. Len čo som sa predstavil, jeho mama si ma premerala od hlavy po päty a dala mi do ruky metlu so slovami: „Pozametaj mi dvor.“ Krhlou som popolieval dvor, aby sa neprášilo, a dal som sa do zametania. Za štvrťhodinu som bol hotový. Matke sa to zapáčilo. Keď som jej odovzdal metlu, všimla si na mojich rukách mozole. Poznamenala: „Včera tu boli šuhaji z Bratislavy a Nitry. Boli vyobliekaní, ale mozole na rukách nemali.“ Dodal som: „Mama je vdova a aby sme sa uživili, robím, doma a na hospodárstve.“ Františkova matka na záver dodala: „...misia potrebuje šikovných a robotných ľudí.“ Páter Figura mal 75 rokov, keď ho navštívil kardinál Jozef Tomko. Zaviedol ho do mestečka Kitsuki a ukázal mu staré budovy kostola a fary s poznámkou, že sa chystá postaviť nové. Kardinál sa ho opýtal: „Máte ešte odvahu?“ Po dvoch rokoch prišla do Ríma otcovi kardinálovi „odpoveď“ – fotografia novej stavby. Skromnej ale dostačujúcej. Boh dal človekovi výsadu i rozkaz byť spolupracovníkom Boha vo svete. Ježiš Kristus zveril šírenie Božieho kráľovstva apoštolom a ich nástupcom. Každý kresťan má prispievať k šíreniu Božieho kráľovstva svojimi schopnosťami a talentami, ktoré dostal od Boha. Podľa toho, ako svoje schopnosti zapojíme do služieb Božích, tak budeme Ježišom Kristom ohodnotení a odmenení.

Prijímanie Eucharistie

 

Niet nič krajšie ako pozvanie na hostinu. Pri každej hostine ľudia prijímajú pokrm, nápoj. Táto hostina ich spája v jedno. My rodina Božích detí, sme pozvaní na Baránkovu hostinu. Boží Baránok – Ježiš Kristus – sa nám dáva za pokrm a nápoj. To je prijímanie Eucharistie – najvzácnejšieho daru. Ježiš nám hovorí: „Vezmite a jedzte.“ Kňaz ukazuje Ježiša v spôsobe sviatostného chleba a hovorí: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta. Blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu.“ My ho vďačne prijímame a s vierou vyznávame: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie.“ Svätým prijímaním sa zjednocujeme s Pánom Ježišom a on nás posilňuje a napĺňa duchovnou silou, radosťou. Preto sa máme radi ako Božie deti. Stávame sa jednou rodinou. Takto nás Boží Baránok posilňuje a zjednocuje. Niet väčšej radosti ako mať Ježiša vo svojom srdci. On nás najlepšie pozná a chápe aj bez slov. Po svätom prijímaní je v kostole chvíľa ticha. Všetci v tomto tichu myslíme na Pána Ježiša. Ďakujeme mu, že sa stal našim hosťom.

Bolo spravodlivosti, udelené zadosť?

Dňa 3. septembra 2020 o 10:00 hod. sa očakával rozsudok len o výške trestu nik neočakával oslobodzujúci verdikt. Die Welt napísal: „Freispruch für Kocner, aus Mangel an Beweisen. Die Vorsitzende Richterin war von ihren beiden Kollegen überstimmt worden. Der Schock ist groß, die Erkenntnis eindeutig: Auch die Slowakei ist ein Mafia-Staat. Willkommen im Klub. Kočner bol spod obžaloby oslobodený pre nedostatok dôkazov. Predsedníčku sudcu prepadli jej dvaja kolegovia. Šok je veľký, realizácia jasná: Slovensko je tiež mafiánsky štát. Vitaj v klube.“ Je Slovensko tiež mafiánskym štátom? Alebo dôkazy boli nedostačujúce? Veď hádam nik neočakával takéto rozhodnutie a predsa prišlo. Sudcovia rozhodli takto tak, že oslobodili objednávateľa vraždy. Ale môžu za to sudcovia, alebo dôkazy?    

Slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

Mesiac jún je zasvätený Božskému srdcu Ježišovmu. Úcta k Ježišovmu srdcu vznikla ako reakcia proti abstraktnému vedeckému ponímaniu Boha. Osobitná úcta k Ježišovmu srdcu začala v 12. storočí. Svätý Anzelm a svätý Bernard často hovorili o spasiteľovom srdci. „Ježišovo srdce však nie je mŕtva relikvia, ale živý ústroj Bohočloveka, stred jeho celej osobnosti.“ Úcta k Božskému srdcu Ježišovmu sa radikálne rozšírila až zjavením svätej Margite Alacoque (1648-1690). V júni 1675 sa jej zjavil Pán Ježiš a ukázal na svoje srdce so slovami. „Pozri sa na to srdce, ktoré ľudí tak milovalo, ktoré nevynechalo nič, vyčerpalo sa a zničilo aby tým dosvedčovalo svoju lásku. Dostávam však iba nevďačnosť, neúctivosť, svätokrádež, chlad, pohŕdanie tak sa ku mne správajú v tejto sviatosti. Viac ma však  trápi najmä to, že sa tak správajú osoby, ktoré sa mi zasvätili. Preto ťa žiadam, aby sa zasvätil prvý piatok po oktáve na počesť môjho Srdca. Aby sa zmierujúcim prijímaním podala náhrada za všetky urážky ktoré sa mu dostalo. 

	1.
	2.
	3.
	4.
	5.
6.
	7.
	8.
	9.
	10.
	11.
	12.
	13.
	14.
	15.
	16.
	17.
	18.
	19.
	20.
	21.
	22.
	23.
	24.
	25.

1.Mesto v ktorom vyrastal Ježiš?

2.Mama Panny Márie?

3.Syn Panny Márie?

4.Židovský kostol, modlitebňa?

5.Prvá Božská osoba?

6.Kolko chlebov rozmnožil Ježiš?

7.Neveriaci apoštol?

8.Tretia sviatosť?

9.Manžel Panny Márie?

10.Druhé meno pápeža Petra?

11.Zakladateľ rehole Jezuitov?

12.Otec Samuela (1Sam 1,1)?

13.Tretí zo siedmych hlavných hriechov?

14.Manželka Izáka?

15.Porazil Goliáša?

16.Brat Metoda?

17.Kam ušla svätá rodina pred Herodesom?

18.Ako sa volalo mesto kde sa Ježiš stratil?

19.Prorok ktorý bol vzatý do neba na ohňovom voze?

20.Pán Ježiš obetoval svoj ...

21.Nápis na kríži?

22. Izraelský kráľ, ktorý rozsúdil dve matky v spore o dieťa?

23.Prvá Božská osoba?

24.Biskup v Prahe, ktorý pobirmoval Gejzovho syna Štefana a bol druhým pražským biskupom?

25.Brat prvého pápeža?

Slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho